Ach, ty bouličky!

27. května 2017 v 14:18 | Mery |  Chlpaté historky
"Bouličky" - čiže hrčky, bulky, proste - rôzne útvary, ktoré nahmatáte alebo zbadáte na tele zvieraťa, a ktoré by tam byť nemali. To je chlieb každodenný každého veterinára.
Ako nadšenec pre onkológiu som sa na diagnostiku "bouliček" v praxi veľmi tešila. Roky na škole som bojovala s rozoznávaním buniek pod mikroskopom, a keď som konečne dokázala spoznať nejaký nádor, ohromne ma to chytilo!
Prax je však vždy iná a pacienti (a ani ich majitelia) učebnice nečítajú.

"Paní doktorko, a ještě, prosím vás, podívejte se, on má tady za hlavou takovou tvrdou bouli, nevíte co by to mohlo být?"
"Myslíte tohle?"
"Ano to je ono!"
"To je krční obratel."

"A paní doktorko, já jsem Agátce včera nahmatal takovou bouličku pod uchem."
"Bouličku říkáte, no to se podíváme, ukažte."
"Tady, mezi uchem a spodní čelisti, tak docela v hloubce, taková kulička pohyblivá..."
"Tady?"
"Jo!"
"To je mízní uzlina."

Chápem, že normálne anatomické štruktúry môžu byť mätúce. Ale občas majú ľudia podivné predstavy o tom, čo je normálne u toho-ktorého živočíšneho druhu.

Tak napríklad morča, ktoré mi doniesla znepokojená majiteľka, položila na stôl, odokryla deku a ukázala mi, kde je problém.
Morča malo nad zadočkom obrovský nádor, ktorý praskol a krvácal a hnisal a vôbec - vyzeralo to veľmi škaredo, a rozhodne to nemohlo vzniknúť za jeden deň.
"Jak dlouho to už má?"
"To jsme si všimli dneska!"
"Ale tohle muselo postupně růst už delší dobu!"
"No on měl takovou menší bouličku už když jsme si ho přivezli, ale my jsme si mysleli, že to tak morčata mívají, že to je znak toho, že to je samec..."

Našťastie, všetko dobre dopadlo, nádor sa odstránil, morčiatko sa zahojilo. A majitelia si nabudúce snáď zistia, ako vyzerá normálne morča :)
 

...ale žijem!

28. března 2017 v 0:08 | Mery |  Zápisníček
Blog je super vec. Aj keď ho zanedbávam, občas si len tak, pre srandu králikov, prečítam, čo som robila pred rokom či dvoma. Na toľko vecí človek zabudne.

A tak sa ozývam, opäť hlavne pre dokumentaristické účely - aby som sa o rok mohla zabaviť na tom, čo som písala o svojom začínajúcom sa živote v Prahe.

Takže, žijem v Prahe.


Tento samotný fakt ešte stále trochu spracúvam. Pokaždé, keď idem tramvajou (už nie šalinó) cez most, neviem sa vynadívať na Vltavu a všetky jej mosty a tú stovku rôznych veží a vežičiek po jej brehoch. A pokaždé si poviem: bývam v Prahe, kurva!

Boli časy, kedy by som tvrdila, že v tak veľkom meste ani za svet. A aha, kde som. Ba dokonca spokojná. Pretože to som - spokojná. Aspoň zatiaľ. Aj s mestom, aj s prácou, aj s bytom, ktorý som si naozaj zamilovala. Náš byt je minútku od Vltavy, desať minút od úplneho centra. Má staré parkety, vysoké stropy s reliéfmi a historické priečelie. A napriek tomu, že je do ulice, je tu kľud. Môžete chcieť dokonalejšie bývanie? Samozrejme, moja cesta k nemu bola nadmieru vtipná a postavená na princípe "viac šťastia ako rozumu". Totiž hľadali sme bývanie aj s kamoškou, písali sme na desiatky inzerátov, a nič. Jedno skoré ráno v decembri ma zobudil telefonát: "Čáu, počuj, mám byt, v centre, dvojizbák, netuším ako vyzerá, ani či je zariadený, vlastne neviem ani presnú cenu, ale je voľný, berieme to?" "Jasné."

Ostatne aj prácu som vzala hneď po prvej ponuke, ktorá sa vyskytla. A som za to rada. Myslím síce, že by som vedela nájsť aj lukratívnejšie ponuky, ale boli by tak časovo výhodné? Existuje vôbec nejaká klinika, ktorá by mi ponúkla 7 hodín denne??? Bez nočných? Bez pohotovosti? Ktorá by mi poskytla možnosť radiť sa s kolegami, ale zároveň od začiatku pracovať samostatne, a naučiť sa tak čo najrýchlejšie fungovať? Nehovoriac o tom, že menší kolektív mi plne vyhovuje a myslím, že sme si všetci sadli. A to je snáď najdôležitejšie.

Praha sa mi preto teraz vidí ako skvelé miesto na štart samostatného života.


Ale.

Všetko má svoj háčik, všakže?

Moje ale sa volá Stano a žije v Bratislave.

Predstava, že sa usadím v jednom mieste, kde budem mať konečne všetky veci (nebavilo ma už vždy v Brne prísť na to, že potrebujem niečo, čo mám doma, a naopak), mieste, ktoré bude mojim východiskovým bodom i bodom návratu, mieste, kam sa budem vracať ako "domov", mi spadla ešte skôr, než som sa presťahovala. Napriek tomu, že vzťah na diaľku bol to POSLEDNÉ, čo som chcela - šla som do toho. A neľutujem.
Darí sa nám vidieť sa takmer každý víkend. Pracovný týždeň ubieha veľmi rýchlo, takže to taká hrôza nie je. A ako hovorí Paťa - žiješ v dvoch metropolách, to je predsa sen, nie?
Je to, samozrejme, únavné. A ako som minule, sediac v aute z Bratislavy do Púchova, poznamenala - chcela som mať jedno "doma" a nependlovať medzi dvoma miestami, a miesto toho pendulujem medzi miestami tromi a domov nikde.
Ale Stano je múdry muž. A povedal mi, že naopak, mám domovy tri.

A to už sa oplatí, nie?

Nuž, a tak som k tej Bratislave začala pristupovať ako k tretiemu domovu. So všetkým, čo k tomu patrí. Pomaly a nenápadne upratujem upravujem chlapské dúpä na obydlie vhodné pre jemnú dámu :D (minule som dokonca zreštaurovala toaletu).
A rovnako pomaly a nenápadne sa mení aj môj postoj k tomuto mestu. Veľkú rolu v tom zohráva fakt, že do Bratislavy chodím nie preto, že musím (ako v tom septembri), ale preto, že chcem, preto, že tam je niekto, koho mám rada. Tak aj to samotné mesto mi začína zaliezať pod kožu. Bratislava má svoje pekné miesta a svoje čaro. Nedá sa to porovnávať s mojou eufóriou z pražských mostov, ale zmena z "V Bratislave by som NIKDY nebývala, ani za svet!" na "Ktovie kde skončím, Bratislava by nemusela byť až tak zlá možnosť" tam už badateľná je.

Vtipné, ako sa veci (a ľudia) menia.

Zavřete oči, odcházím...

23. ledna 2017 v 17:35 | Mery |  Zápisníček
...ale nebojte sa, nie z blogu. Iba z domova. Zase. Ale tentoraz už tak, dospelo, nastálo. Asi.


Áno, to som ja. Fotil ma Morgoth.

S titulom pred menom a podpísanou pracovnou zmluvou sťahujem sa do Stovežatej, aby som sa osamostatnila, a tak nejak konečne začala normálne žiť. Ale čo bude nasledovať? Netuším.

Ešte stále to nebude "moje", ešte stále budem mať väčšinu vecí u rodičov, ešte stále budem bývať len s kamoškou, a nie s niekým, s kým by som žiť naozaj chcela, ale je to začiatok. A ja sa teším.
 


Sham and a lie

13. listopadu 2016 v 22:45 | Mery |  Zápisníček
Mažem, všetko mažem.

"Rozprávku" z blogového archívu, telefónne číslo, facebookovské priateľstvo aj človeka zo svojho života.

Je načase spraviť tú legendárnu hrubú čiaru, za všetkým.

Stále som sa obzerala do minulosti a hľadala tam niečo, čo tam nikdy nebolo, a ani byť asi nemalo. Toho už snáď stačilo. Sťahujem sa a zanechávam to všetko za sebou. Môžu prísť nové veci, dobré či menej dobré - aj také k životu patria, a noví ľudia.

Kebyže si môžem vybrať, radšej by som už v živote nemala takýchto ľudí. Ako ten, ktorý nemal toľko chrbtovej kosti, aby mi povedal niečo narovinu, a radšej ma podrazil ako sopľavé decko, čo rozkope druhému bábovku z piesku, kým sa ten druhý nepozerá.
Ale očividne, aj takíto ľudia do života patria. Je smutné, že to občas sú ľudia, o ktorých ste si mysleli, že ich za tie roky už poznáte a že by to URČITE NEUROBILI, pretože NIE SÚ TAKÍ....


I was unable to cope with what you said
Sometimes you need to be cruel to be kind

Love denied meant that friendsip would died.

Friendship had broken...

Broke but not broken!

8. října 2016 v 16:16 | Mery |  Zápisníček
Niežeby som chcela znieť príliš filozoficky, ale je to už raz tak, že v živote sa občas ocitáte aj dole. A to aj finančne.

A presne to dostihlo aj mňa, v tomto kritickom období tesne pred koncom školy. Opäť som sa vrátila do Brna, kde som ešte ani nestihla zaplatiť nájom, a už som na mizine.

To som si tak šla kúpiť cez internet lístok do Prahy, kam idem na pracovný pohovor. A čo sa nestalo? Odmietlo mi to prijať platobnú kartu! Otvorím teda internet banking a tam na mňa zazerá krutá realita.
Zostatok na účte? 85 kč.


Tak som otvorila ešte peňaženku. Tam som našla dve stokorunáčky a pár drobných, ale niečo treba aj jesť a z Prahy sa dostať ešte domov. Ale bola tam aj slovenská karta. Paráda, day saved, na slovenskom účte ešte nejaké to evríčko mám! Hej, mám, ale karta je neplatná, a po novú som ešte nemala čas zájsť. Takže som odpísaná od peňazí. Čo teraz?

Jediná možnosť bola potupne si požičať. A vzdať sa plánov na honosnejší víkendový obed (rozumej pizzu).

Byť na mizine má však jednu obrovskú výhodu: núti vás to ku kreativite.

A tak som otvorila chladničku i skrinku so zásobami (oboje zúfalo prázdne) a usúdila som, že z vajíčok a šunky zvládam vyčarovať nielen hemendex a wafle naslano, ale i wafle nasladko, pričom mám odskúšané, že tých waflí vyjde dostatok na to, aby z nich bola nielen večera, ale i ďalšie raňajky.

Ale nejaké to dekórum treba zachovať, predsa len, som labužník. A tak som si posypala hemendex ušanovanými tekvicovými semienkami, provensálskym korením a parmezánom.

Môžem byť chudobná, ale vždy so štýlom.


Terénny zápisník

2. října 2016 v 16:05 | Mery |  Chlpaté historky
Je krásny, slnečný, nadmerne horúci septembrový deň. Tak, čo nebudem vedieť dnes?



Knižná rekapitulácia 8/2016

17. září 2016 v 10:28 | Mery |  Knihy
August bol možno o málinko menej plodný, ale ešte stále som čítala veľmi rôznorodú zmesku kníh. V auguste som sa tiež odhodlala na zásadnú vec - zreorganizovala som si knižky, ale trochu inak, ako doteraz.
No a taktiež som zase dotiahla domov nejaké nové, pretože som nepoučiteľná.


A takto to vyzeralo po mojom zásahu. Áno. Podľa farby. Moje OCD trpí, ale vyzerá to fakt cool.
(a nie, to nie sú všetky moje knihy, všetky sa mi tam jednoducho nezmestia)

Terénny denník, deň prvý

7. září 2016 v 16:06 | Mery |  Chlpaté historky
6.45: "Heat of the moment" ma vytrháva z nepokojného spánku a ja vyskakujem z postele do daždivého pondelka. Deťom začína škola, no a mne prax v teréne.
7:00: Chcela som si uvariť kašu na raňajky, ale neviem, ako sa zapína sporák. Tak si varím aspoň čaj a zjem jogurt.
7.25: Vychystaná vyrážam do škaredej, mokrej Bratislavy. Vo svojich pracovných topánkach, starých džínsoch a jazdeckej veste budím v električke plnej vymódnených tínedžerov zvedavé pohľady.
7.30: Zisťujem, že moja električka ide z opačnej strany ako som si myslela. Okej.
8.18: Vystupujem v Podunajských Biskupiciach a čakám na doktora.
8.30: Teraz by sme sa mali oficiálne stretnúť. Premýšľam, aké auto asi príde. Tipujem niečo terénne.
8.45: Nikto sa ku mne nehlási. Moja nervozita pomaličky stupňuje.
8.47: "Dobrý, no, ja tam čoskoro budem, ale neviem nájsť kľúče od auta"...
8.55: Potriasam si rukou s doktorom a nasadám do auta. Nakoniec je to obyčajná malá toyota. Konečne. Tak, kam vyrazíme?


Knižná rekapitulácia 7/2016

28. srpna 2016 v 17:35 | Mery |  Knihy
No dobre, dobre, ja viem, mám 28 dní meškanie, a to som ešte ani nedopísala "recenzie" ku všetkým prečítaným knihám...ale mne sa to tu už tak nakopilo, že musím zase časť zverejniť, aby som sa z tej hŕby zápiskov vyhrabala.
Vzdávam sa už asi nadobro predsavzatia, že jedného dňa prečítam všetky knihy, čo mám vo svojej knižnici, pretože to by znamenalo nekupovať stále nové a nové, a to ja nedokážem. Ale aspoň by som si rada udržala tento svoj čitateľský denníček, hoci aj nie úplne pravidelne, pretože je zaujímavé sa k nemu s odstupom zase vrátiť!
No. A tu je opäť dlhočizná nálož knižiek, s ktorými som popíjala víno v júli.


Čo som sa dozvedela o Rumunsku

27. srpna 2016 v 12:43 | Mery |  Zápisníček
Náš výlet do Rumunska bol síce krátky, no intenzívny po všetkých stránkach. A nech už som si o tejto krajine myslela hocičo, po jej návšteve sa môj pohľad rapídne zmenil. K lepšiemu!
A zistila som niekoľko vecí, o ktorých som predtým nevedela, alebo som o nich aspoň nepremýšľala.


Kam dál