Březen 2014

Ako pohladkať cudzieho psa a Neprísť pritom o ruku

28. března 2014 v 22:46 | Mery |  Biológia na každý deň
Dnešná situácia:
ja za volantom
hysterka na sedadle spolujazdca
kamoš, s ktorým sa hysterka ešte nikdy nestretla, snažiaci sa nastúpiť do auta
Ja: volám si hysterku k sebe za volant
Kamoš: nasadne
Ja: hádžem vrčiacu hysterku jemu do lona a vravím:
"Skamošte sa..."

Rubrika Biológia na každý deň sa mala pôvodne volať Biológia pre debilov, ale usúdila som, že by sa mohli ľudia uraziť, aj keď to nie je myslené urážlivo. Jednoducho, chcem tu písať o pár veciach, ktoré by mal podľa mňa vedieť každý, a ktoré súvisia s biológiou a hlavne zvieratami.
A Polly mi svojim komentárom vnukla myšlienku na prvý článok :-)

Takže:
AKO SA ZOZNÁMIŤ S CUDZÍM PSOM?

Hodina č.5: Letíme

26. března 2014 v 10:30 | Mery |  Chlpaté historky
Považujem za nutné si dnešnú skúsenosť zapísať (pretože, od toho tu mám blog, aby som si zapisovala veci na ktoré nechcem zabudnúť), pretože o týždeň by som to už mala zase zahmlené a moja reakcia na otázku "Ako sa ti minule jazdilo?" by bola "...ale však v pohode to bolo."
Lenže NEBOLO.
Pretože som ju NEZVLÁDALA.
Je to vážne SMUTNÉ!
Už nám to minule tak pekne išlo. Dokonca som dnes ani raz nebola napomenutá za nepokojnú ruku v kluse. Snažila som sa. Klusali sme väčšinou pekne. Potom sa tá moja nadmieru snaživá klisna rozklusala prirýchlo a ja som vypadla z rytmu totálne, ale zase sme sa zrovnali a bolo to v pohode. Jednoducho si užívam, že po rokoch lenivých koní, ktoré nenaklusajú ani keď im pod kopytami horí, mám koňa, ktorý naklusá, len čo si na klus pomyslím. To je všetko veľmi pekné.
Cviky sme jazdili vcelku slušne, ustupovanie na holeň nám tiež išlo...
Tak kde bol sakra problém?
Jednoducho, začalo sa cválať. Po dvojiciach. Najprv šli dva iné kone, cválali, my sme si chodili na malom kruhu a všetko bolo fajn. Potom sme boli povolané nacválať my.
Môžem len hádať, čo sa v tej chvíli odohráva v hlave koňa, ale predstavujem si to asi takto:
"Ježišmáriakristapána oni cválali, ja idem cválať, môžem cválať, jupí idem cválať, milujem cválanie, chcem cválať čo najrýchlejšie, chcem odletieť z jazdiarne, pretože som malá ale desne rýchla, a tá blbka čo mi sedí na chrbte mi nevie skrátiť oťaže, tak ja teda serem na ňu, keď ma nevie udržať, ja si proste odletím!!!"
Takže sme jakž-takž precválali polkruh, zamierili sme rovno, do honebného sedu, noha von zo strmeňa, hm, ona letí prirýchlo, ja to absolútne nezvládam a asi zletím aj ja.
Ok, nezletela som, pretože mám nejakú magickú schopnosť udržať sa v sedle s úspešnosťou 99% (z nespočtu príležitostí som spadla len jediný raz).
Len som to nezvládla, a som na seba naštvaná, pretože to nie je vina klisny, je to len a len môj problém, pretože neviem toho koňa spomaliť a ukľudniť, pretože sama nie som pokojná, a potom sa nasieram ešte viac a kôň beží aj vo chvíli kedy má kráčať, ale nie, my zase cválame naprieč jazdiarňou, pretože som to NEZVLÁDLA.
Nasledovala snaha zvládnuť to. Šli sme individuálne na kruh a klusali sme a klusali, až dokým sa mi nepodarilo spomaliť ju na tempo, z ktorého by som sa nebála nacválať. Lenže akonáhle sme dostatočne spomalili, klisne sa to prestalo páčiť a začala ma ťahať za hubu a ja som zase vypadávala. "Skrátiť oťaže! Skrátiť!" ...možno to bol ten problém, predtým mi z kruhu v kluse takto nezdrhala, ani sa mi netrhala, lenže tiež som ju jazdila na podstatne volnejšej oťaži. Je mi jasné že na takej oťaži nenacválam, lenže takto to tiež nešlo, pretože akonáhle som začala cítiť, že fajn, mám oťaže akurát, ideme v rámci možností "pomaly", skúsim nacválať...tak zase trhla hlavou a bolo to v háji.
Koniec.
Nabudúce to bude lepšie, musí byť.

O akčnom dni a výlete za koníčkom

25. března 2014 v 18:08 | Mery |  Chlpaté historky
Keďže som chorá a dnes vlastne ani nemám školu, šijú tu so mnou všetci čerti!
Neviem čo by som od dobroty robila,
a tak si zaspomínam na jeden krásny mrazivý deň na začiatku zimy.

That awkward moment when...

25. března 2014 v 15:05 | Mery |  Filmy
... you finish watching TV series and you don´t know what do to with your life any more.

Myslela som, že napíšem pár teplých slov až o týždeň, keď to všetko oficiálne skončí, ale nemôžem.
Pretože dnešná, predposledná epizóda How I Met Your Mother ma donútila plakať, smiať sa, plakať a znovu sa smiať, a potom plakať, že už sa to končí.

Napísala by som, že to bolo 9, ale v mojom prípade to boli v skutočnosti len 3 roky strávené s týmto seriálom. Prvotná mánia ma tak nejak úplne obišla, boli časy keď pár ľudí v mojom okolí používalo frázy ako "legen-wait for it-dary" a ja som nad tým ohŕňala pyskom.

Ale ono to časom prišlo aj ku mne. A toto ja mám rada na mojej opozdenosti v seriáloch, pretože keď sa k nim už raz dostanem, môžem si pozrieť celé série naraz (ako 4 rady Dextera a celý Sherlock).

Nechcem tu písať, o čom HIMYM je, pretože ten seriál pozná každý. Nechcem ani diskutovať o tom, či a ako veľmi upadala kvalita v posledných sériách, alebo o tom, ako dráma medzi Tedom a Robin už bola až nadmieru otváraná stále dokola.

Chcem len napísať pár slov o tom, čo pre mňa tí ľudia znamenajú a čo mi ten seriál dal...a vzal.

V prvom rade, díky moc, HIMYM, za nereálne požiadavky, ktoré teraz vďaka tebe mám na lásku!!!
Ako môžem, aj vďaka svojmu naivnému romantickému založeniu, teraz ešte pristupovať k tejto téme realisticky, keď som mohla pozerať celé tie roky na Marshalla a Lily a na ich perfektný vzťah? Ako môžem teraz chcieť hocičo menej, ako majú oni?
A ako mám teraz prestať veriť v "toho pravého", keď je jasné, že po všetkých tých rokoch a sklamaniach sa aj Ted tej svojej dočká?
Ja viem, ja VIEM, že je to len seriál, ale prečo by to tak nemohlo fungovať aj v skutočnosti?


Otvorene môžem povedať, že som prvé 4 série videla už asi tak 5x, niektoré časti možno aj viac. Aj deviatu sériu, ktorá ešte neskončila, som už začala pozerať odznova, pretože ten seriál jednoducho milujem, a bude mi chýbať keď skončí, aj keď som rozhodnutá, že po pozretí si poslednej časti, ho celý vymažem a už sa k tomu nevrátim.
Je to zvláštne pretože keby sa ma niekto pýtal, aký je môj najobľúbenejší seriál všetkých čias, tak by som HIMYM zrejme nepovedala, neviem prečo. Nikdy som si nepripúšťala, že je to až tak dôležitá časť môjho života. (Panebože, toto znelo...strašne úboho...uff, ale ja MÁM život aj v skutočnosti, naozaj, a som s ním spokojná!) Lenže naozaj, vracala som sa k nemu, keď som mala chuť sa zasmiať, vracala som sa k nemu, keď mi bolo smutno, a žiadny iný seriál nemám napozeraný toľko, čo tento. Žila som s tými postavami a ich príbehom, plakala som od smiechu i od dojatia, poznala naspamäť ich hlášky. Vždy som absolútne chápala nekončiacu story medzi Tedom a Robin a nikdy mi to nevadilo, ani dnes. A teraz sa to má skončiť.

Čo budem teraz robiť?

Hádam, že dovediem Teda ešte naposledy k oltáru, ešte raz a naposledy si poplačem, a potom prijmem koniec a...pôjdem ďalej svojou cestou.

(zdroj obrázku weknowmemes.com)
(gif tumblr.com)

Film: Only Lovers Left Alive (2013)

23. března 2014 v 12:04 | Mery |  Filmy
Nijako sa netajím tým, že mám rada filmy, kde sa vlastne nič nedeje.
Taktiež sa netajím tým, že nemám rada upírske romance.
Takže som nevedela, nakoľko sa mi tento film bude páčiť.




Život s hluchým psom...

22. března 2014 v 20:04 | Mery |  Chlpaté historky
...prináša mnoho situácii, ktoré inak so psom nezažijete.
Ale moja najobľúbenejšia je tá, keď spí a ja ho nechtiac zobudím.
Jake sa rád rozvalí na nejaké vhodné miesto, napríklad na prah dverí, doprostred izby, k mojej posteli keď ráno vstávam, za dvere, ktoré chcem práve otvoriť alebo pred skrinku do ktorej sa práve potrebujem dostať. No a jeho obľúbené miesto je kúpeľňa.
Je naozaj roztomilé ho sledovať, keď spí. Skutočná sranda ale začína, keď sa pokúsim okolo neho prejsť.
Z toho bezstarostného, zvukmi nerušeného spánku zrazu vystrelí ako raketa a vytreští na mňa oči, čo sa deje? Ideme von?
Ale doteraz najpodarenejší spôsob, ako sa mi chudáčika hluchého borderáka podarilo vystrašiť v spánku, sa odohral dnes v kúpeľni, kde som zbierala prádlo. No a spadla mi ponožka priamo na neho Smějící se
Jak ja tie chlpaté príšery milujem...

foto Honza

Poprvé a rovno s Filípkom :)

18. března 2014 v 13:22 | Mery |  Chlpaté historky
"Tak holky, kdo si chce odebrat?"
...
"No tak, dohodněte se."
...
(Príchod do predvádzacej haly)
"Tak holky už jste se dohodli která si odebere? Vážne nikdo? Nikdo si to nechcete skusit?"
"Ja by som si to teda skúsila...Ale čo keď sa mi to nepodarí?"
"Tak nic, ještě jsem tady přece já!" Smějící se

(Upozornenie: slabšie povahy môžu byť pokračovaním príbehu znechutené. Ničmenej sa jedná o profesionálnu skúsenosť.)

Amanda Palmer: Ampersand

16. března 2014 v 21:27 Hudba
"i'm not gonna live my life
on one side of an ampersand
and even if i went with you
i'm not the girl you think i am
and i'm not gonna match you
'cause i'll lose my voice completely
no, i'm not gonna watch you
'cause i'm not the one that's crazy"

Keď začínam pomaly zapĺňať prázdne stránky svojho blogu, nie je nad to začať pekne od Adama...alebo v tomto prípade, od Amandy.
O Amande odo mňa nebudete počuť naposledy, keďže som sa rozhodla pridávať len po jednej skladbe do môjho hudobného okienka.

O víne a estrogénoch ( a možno zlých chlapcoch)...a Intro tiež.

15. března 2014 v 20:57 Zápisníček
Som tak zahrabaná v povinnostiach a dobrovoľných povinnostiach, až nechápem ako je možné, že si stále nachádzam dosť času na sedenie pri filmoch, seriáloch a blogu. Možno by som aj ten čas mala tráviť užitočnejšie, rozhodne by som mala zo seba lepší pocit, ale - čo si budeme klamať, moja podstata je lenivá a tieto okamihy si vychutnáva.

Ja sediaca za notebookom, jediaca čokoládu: "Hmm dala by som si k tomu mlieko..."
Mama sadajúca si ku mne s pohárom vína, a moja reakcia: "Vlastne, toto chcem!"
Mama idúca po fľašu vína.
Nie sme rodina alkoholikov, naozaj.


Čajíčkovo

14. března 2014 v 23:36
Hlava, a zvlášť tá moja, občas pracuje zvláštnymi spôsobmi. A tak keď chcem niečo tvoriť, hlavne písať, nejak mi to nefunguje len tak do šuplíku, chce to motiváciu, čitateľov.
Pojednávať budem, o čom ma napadne, niečo na pomedzí denníčka, čitateľského denníčka, zážitkovníčka, a filmovo-seriálového zápisníčka.
Hneď úvodom ďakujem PATRÍCII za dokonalú pomoc, keď už som s tým zase chcela seknúť ešte skôr, než som vôbec začala.
P.S. Nemám v úmysle tento blog nijako propagovať, ale kto si tu niečo nájde, bude vrele vítaný.
Mery.