Hodina č.5: Letíme

26. března 2014 v 10:30 | Mery |  Chlpaté historky
Považujem za nutné si dnešnú skúsenosť zapísať (pretože, od toho tu mám blog, aby som si zapisovala veci na ktoré nechcem zabudnúť), pretože o týždeň by som to už mala zase zahmlené a moja reakcia na otázku "Ako sa ti minule jazdilo?" by bola "...ale však v pohode to bolo."
Lenže NEBOLO.
Pretože som ju NEZVLÁDALA.
Je to vážne SMUTNÉ!
Už nám to minule tak pekne išlo. Dokonca som dnes ani raz nebola napomenutá za nepokojnú ruku v kluse. Snažila som sa. Klusali sme väčšinou pekne. Potom sa tá moja nadmieru snaživá klisna rozklusala prirýchlo a ja som vypadla z rytmu totálne, ale zase sme sa zrovnali a bolo to v pohode. Jednoducho si užívam, že po rokoch lenivých koní, ktoré nenaklusajú ani keď im pod kopytami horí, mám koňa, ktorý naklusá, len čo si na klus pomyslím. To je všetko veľmi pekné.
Cviky sme jazdili vcelku slušne, ustupovanie na holeň nám tiež išlo...
Tak kde bol sakra problém?
Jednoducho, začalo sa cválať. Po dvojiciach. Najprv šli dva iné kone, cválali, my sme si chodili na malom kruhu a všetko bolo fajn. Potom sme boli povolané nacválať my.
Môžem len hádať, čo sa v tej chvíli odohráva v hlave koňa, ale predstavujem si to asi takto:
"Ježišmáriakristapána oni cválali, ja idem cválať, môžem cválať, jupí idem cválať, milujem cválanie, chcem cválať čo najrýchlejšie, chcem odletieť z jazdiarne, pretože som malá ale desne rýchla, a tá blbka čo mi sedí na chrbte mi nevie skrátiť oťaže, tak ja teda serem na ňu, keď ma nevie udržať, ja si proste odletím!!!"
Takže sme jakž-takž precválali polkruh, zamierili sme rovno, do honebného sedu, noha von zo strmeňa, hm, ona letí prirýchlo, ja to absolútne nezvládam a asi zletím aj ja.
Ok, nezletela som, pretože mám nejakú magickú schopnosť udržať sa v sedle s úspešnosťou 99% (z nespočtu príležitostí som spadla len jediný raz).
Len som to nezvládla, a som na seba naštvaná, pretože to nie je vina klisny, je to len a len môj problém, pretože neviem toho koňa spomaliť a ukľudniť, pretože sama nie som pokojná, a potom sa nasieram ešte viac a kôň beží aj vo chvíli kedy má kráčať, ale nie, my zase cválame naprieč jazdiarňou, pretože som to NEZVLÁDLA.
Nasledovala snaha zvládnuť to. Šli sme individuálne na kruh a klusali sme a klusali, až dokým sa mi nepodarilo spomaliť ju na tempo, z ktorého by som sa nebála nacválať. Lenže akonáhle sme dostatočne spomalili, klisne sa to prestalo páčiť a začala ma ťahať za hubu a ja som zase vypadávala. "Skrátiť oťaže! Skrátiť!" ...možno to bol ten problém, predtým mi z kruhu v kluse takto nezdrhala, ani sa mi netrhala, lenže tiež som ju jazdila na podstatne volnejšej oťaži. Je mi jasné že na takej oťaži nenacválam, lenže takto to tiež nešlo, pretože akonáhle som začala cítiť, že fajn, mám oťaže akurát, ideme v rámci možností "pomaly", skúsim nacválať...tak zase trhla hlavou a bolo to v háji.
Koniec.
Nabudúce to bude lepšie, musí byť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama