O akčnom dni a výlete za koníčkom

25. března 2014 v 18:08 | Mery |  Chlpaté historky
Keďže som chorá a dnes vlastne ani nemám školu, šijú tu so mnou všetci čerti!
Neviem čo by som od dobroty robila,
a tak si zaspomínam na jeden krásny mrazivý deň na začiatku zimy.


Po snáď mesiaci strávenom v Brne som mohla v piatok zavčas rána konečne zdvihnúť kotvy, naložiť psa na vlak a odcestovať domov. Vyrážali sme dosť skoro, napriek tomu príchod domov bol naplánovaný až na obed. Cestou ma ako vždy čakal prestup na druhý vlak, keď som však vystúpila v prestupnej stanici, ozval sa oznam, že môžme nastúpiť do osobného vlaku smerujúceho do poslednej zastávky pred hranicami, odkiaľ to mám domov už len kúsok.
Nebývam obvykle príliš akčná a rozhodne neuskutočňujem takéto výpravy do neznáma, nejaký náhly popud ma však donútil naskočiť do toho osobáku. Usadila som sa aj so psom pri jednej milej panej.
"Prosím vás, je toto vlak čo ide do ...?" "Ano" "A prosím viete mi povedať, kedy tam má asi príchod?"
Vytiahla som mobil a volám mame.
"Ehm, čau, počuj, nastúpila som do takého osobáku...pozrieš sa mi na net, kedy a kam sa ním vlastne dostanem, a ako sa potom z konečnej dostanem cez hranice domov?" :D

O pár minút mi mama volá s výsledkami pátrania.
Kým mi zvestovala nie príliš potešujúcu správu, že v konečnej budem aj tak musieť čakať na ECčko, ktorým som mala pôvodne ísť, spolusediaca pani nadviazala kontakt s krpatou príšerou. Zhlboka som sa nadýchla a dúfala som, že teta nezačne robiť prudké pohyby. Príšera totiž nemá problém cudzích ľudí pohrýzť...a ja nemám problém dať jej dole náhubok vo vlaku, dúfajúc že ľudia si predsa bez opýtania nedovolia hladkať cudzieho psa. Omyl.
Sprievodca. Jednou rukou stále telefonujem, druhou podávam lístky, a sprievodca - riadny kus chlapa, PRESNE ten typ ktorý príšera neznáša úplne najviac, sa už zohýba ku krpatej a hladká ju po hlave. Mobil mi zamrzol pri uchu. Keď mi pes bez náhubku skočí do sprievodcu, to asi nebude najlepšia reklama....
Neverila som vlastným očiam, ale...NIČ SA NESTALO.

Myslím, že krpatá bola z toho celého ešte viac vykoľajená, než ja.
S úľavou skladám telefón. Na konečnú pre mňa prídu starí rodičia autom a doma budem o hodinu a pol skôr ako som plánovala, navyše omnoho pohodlnejšie, pretože osobáčik bol poloprázdny, na rozdiel od piatkového ECčka, čo viac si na ceste s plným kufrom a hysterickým psom môžem priať?
Vykladám psa na kolená a spoločne pozeráme z okna.
Sprievodca prichádza po druhé a síce naše lístky už nepotrebuje, neodolá a opäť sa nad nás skláňa a... hladká môjho psa. Tentoraz už v hlave naozaj panikárim. Takto bez prípravy šahať na psa ktorý mi ešte aj sedí na kolenách?? To bude koniec.
A čuduj sa svete....opäť sa nič nestalo.
Ďakujem vesmíru a dúfam že pán sprievodca už sa psíčkarenia nabažil.
Omyl.

O pol hodinu prichádza sprievodca potretie a so slovami "To je ale mazlík!" sa opäť blíži k príšere.
Tentoraz sa príšere z malého hrdla derie zlovestné vrrrrrrrrr.....
"...asi už by chtěla mít klid, viď? Tak jo."
Hlboký výdych....
...
Konečne doma.
Ešte skôr než sa vybalím, žasnem nad tým, ako je u nás chladno, dokonca sneh. To v Brne nebolo. Vyberám mobil a volám svojmu veterinárovi. Potrebovala by som s malou prísť na očkovanie proti kotercáku.
"Jaaj, Majka, veľmi rád by som ti pomohol, ale práve včera som minul poslednú vakcínu, a aj tak sa práve chystám, idem kastrovať žrebca, tak nemám na teba čas."
Vymeníme si ešte pár viet o tom, ako sa máme, a skladám.

Pár sekúnd mi náš rozhovor šrotuje v hlave, až kým všetky kolieska nezapadnú na svoje miesto.
Okamžite volám naspäť.
"Viete, ja som prišla tak skoro kvôli vám, a keď už nemôžeme očkovať, nemohla by som sa pridať k vám na toho žrebca? Znie to desne zaujímavo, v teréne som ešte nebola, idem na predtermín z chirurgie, bolo by to strašne super!"
"Ja by som bol naozaj rád ale asi to nestihneš, je to asi 20minút cesty odtialto, až za hranicami, o 12 tam už mám byť, ak chceš príď ale nemôžem na teba príliš dlho čakať."

Teraz teprve začína zábava. Jednou rukou naťahujem teplé spodky, druhou hľadám pevné topánky a ...nuž, treťou volám mame, že nastala zmena plánu a že potrebujem navigáciu.
Totižto, môj pán doktor sídli asi 20minút cesty autom na juh od nás, a dedinka do ktorej sme mali namierené, ležala ešte ďalších 20 minút cesty na západ odtiaľ. Netušila som, kam idem, bola som hladná, nevyspaná, ale excitovaná a proste som si to nemohla nechať ujsť!

Sadám do auta, je 11.30, jednou rukou štartujem, druhou tlačím do úst babkin koláčik a treťou sa snažím nájsť tú obec v navigácii. Nenašla som. Vyrážam na cestu a proste dúfam, že niekde to bude.
Prisahám, že od toho dňa už šoférujem pomalšie. Rútila som sa na diaľnicu, v pripájacom pruhu som takmer zrámovala druhé auto....za čo sa šoférovi dodatočne ospravedlňujem, aj keď slušní ľudia odbočia do pravého pruhu, keď sa niekto chce pripojiť na diaľnicu, všakže, a nesnažia sa druhé auto nútiť vchádzať na diaľnicu 50tkou, všakže...

Vchádzam do obce môjho doktora, a odbočujem na západ. Rútim sa ďalej. V týchto končinách som ešte nikdy nebola. Úzke cesty, samá zákruta a kopce. A ja valím stovkou. Proste tam musím byť pred 12tou. Dostávam sa na štátnu hranicu.
Tabuľa s odbočkou do "mojej" dedinky! Hurá! Lenže...tá odbočka, to myslia ktorú z tých troch čo sú tým smerom? Brzdím a pýtam sa starenky. Naviguje ma do zdanlivo slepej uličky.
Kupodivu to bola naozaj správna cesta a ja šťastne vchádzam do moravskej dedinky v horách a dúfam, že to správne gazdovstvo snáď nájdem.
Naľavo vidím pastvinu s ovečkami, jedným koňom a troma chlapmi pri ohrade. Brzdím.

"Dobrý deň! Vy tu idete kastrovať žrebca?" široko sa na nich usmievam.
Traja chlapíci na mňa vyvaľujú oči. Ale ževraj áno.
"Super, a je tu už pán doktor?", ževraj ešte nie, vyvaľujú oči naďalej.
"Tak dobre, kde môžem zaparkovať?" myslím, že viac vyvaľovať oči už nemôžu. Asi by som im mala ozrejmiť situáciu.
"Ja budem pánovi doktorovi pomáhať, viete..."

Najstarší pán ma naviguje do dvora a ako vypínam motor, prichádza pán doktor.Zvítame sa, pán doktor ma vybozkáva na líca - nuž, sme sa dávno nevideli, a toto stretnutie bolo nečakané, tak preto!...Dostávam za úlohu vypočítať dávku anestetík, z čoho som samozrejme úplny idiot (a to aj teraz, s Ačkom z chirdy a anesteziologie), tak mi to veľmi jednoducho vysvetlí. Na pár sekúnd mám pocit, že tomu konečne rozumiem, a tento pocit ma veľmi skoro opäť opúšťa. Kôň leží a doktor sa púšťa do práce. Moja asistencia spočívala v držaní zadnej nohy za lano, takže mi čoskoro prestala byť taká kosa. (Zistila som totiž, že tam v horách mi ani teplé spodky moc nepomáhajú, keď stojím v snehu a hore mám na sebe len sveter a vestu). Keď už bolo takmer hotovo, mohla som na chvíľu opustiť svoje stanovisko a ísť sa pozrieť na samotný úkon. Bola som proste nadšená. I keď mám dojem, že v súvislosti s mojim predošlým článkom o Filipovi to musí vyzerať, že pracujem najradšej len so samčími genitáliami... ale naozaj to tak nie je! Mám aj iné zážitky, naozaj! Len čo narobím, keď tieto sú najvydarenejšie?

Kôň už zase stojí, už nie viac žrebec. Spratujeme nástroje, a majiteľ nás pozýva na malé občerstvenie a prehliadku gazdovstva. Ak som dovtedy bola nadšená, tak teraz som už bola úplne unesená. Domáce údené, domáci jablčný mušt a buchty, síce som si nedala ani hlt (som proste príliš skromná a tiež som sľúbila babke že keď sa vrátim, poriadne sa najem u nej), ale samotné sedenie s nimi v krásnom drevenom altáne, cítila som sa, akoby som sa preniesla do Herriotovych príbehov. Gazdovstvo bolo naozaj úžasné, v prostredí hôr, ešte aj so pstruhárňou. Ovečky, kozičky, novopečený valach, ku ktorému čoskoro pribudnú kamošky kobylky...

Keď sme sa nakoniec rozlúčili, a šla som domov, tentoraz samozrejme pomalšie a opatrnejšie, vedela som, že toto sú presne tie momenty.
Presne tie momenty, vďaka ktorým milujem to, čo robím, čo som si vybrala, a čo chcem robiť celý svoj život.

(tumblr.com)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 25. března 2014 v 20:41 | Reagovat

okej... odhryznem si za trest ruku :D, hladkam cudzich psov...fakt sa za seba teraz trochu hanbim :DD

2 Mery Mery | Web | 26. března 2014 v 9:40 | Reagovat

[1]: :D nič si nemusíš hrýzť, stačí sa len vždy spýtať, a ísť k tomu psovi normálne, nechať sa očuchať, a nie sa skloniť nad neho a položiť mu ruku nad hlavu...100 psom to nemusí vadiť a stoprvý ti tú ruku potom fakt odhryzne :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama