Asi som úplne potratila rozum.

20. května 2014 v 21:06 | Mery |  Chlpaté historky
Na želania si treba dávať pozor, pretože sa môžu plniť.
Druhého psa som si želala už dlho. V živote nikdy by som ale nechcela ovčiarskeho psa, mne proste vyhovujú malé bradaté potvory alebo velké rozvážne mollosy. Ale nie hyperaktívne, chlpaté ovčiaky. Chlpaté. Áno. Povedala som, že nikdy tak chlpatého psa do bytu. Povedala som, že nie psa, ale výhradne fenečky.
Nehovoriac o tom, že moja túžba po ďalšom psovi nebola nikdy podporovaná zo strany mojej rodiny. A keď som už mamu raz zlomila, sľúbili sme si, že druhý pes bude malý kríženček z útulku, len taký aby nám nebolo tesno v byte.
Je zas pravda, že dvor máme na jedného malého psa až absurdne veľký - kamoška sa s dvoma ruskými teriérmi tlačí na tretinovej rozlohe. A tiež je pravda, že keď sa posledný týždeň prerábal plot a susedov welššpringer mal tak voľný prístup k nám, dvaja psy na našom trávniku vyzerali jednoducho dobre.
Ale tiež predsa chodím do školy. Áno, psa si do školy môžem vodiť a často je dokonca vítaný a žiadaný. Lenže teraz ma čakajú záverečné dva roky plné stáží a kliník a povinností...
Chodím popritom do práce, jazdím na koni, jedného psa už mám, ďalších dvoch pomáham venčiť, občas si k tomu pridám ešte nejakého cudzieho, najnovšie mám pod patronátom malú retrieverku, ktorej som za krstnú maminu a pomáham s výchovou...
To všetko je pre mňa asi nedostačujúce. Zrejme mám rada v živote výzvy, alebo čo. Nie, to je blbosť, ja mám predsa rada svoju pohodičku.
A keď už som predsa chcela narušiť svoju komfortnú zónu a dotiahnuť si druhého psa, zarputilo som každému hovorila, že to bude jedine malý bradáč. Pretože ešte aj ich skladná veľkosť je super výhoda pri cestovaní a podobne.

...

Tak prečo, povedzte mi, prečo, som si dnes domov dotiahla dvojročného austrálskeho ovčiaka, chlpatého jak dedove nohy, šaleného, kryptorchidného, s chýbajúcimi zubmi, veľkého, chlpatého, ovčiarskeho psa???

Som proste nenapraviteľný pako a neuveriteľne ma baví komplikovať si život. Pretože prečo mať veci jednoduché, keď to ide aj ťažko?
Blbé je, že naši o tom ešte nevedia. Dozvedia sa to, až o týždeň pristanem na našom dvore s chlpatou príšerou a oznámim im, že teď tady bydlí s náma tenhle Čecháček (australský).
Asi ma zabijú.
A vyhodia z domu.
Nie nutne v tomto poradí.
Nevadí. Pre mňa je prvoradé, čo na to povie krpatá. Pretože ak to nepôjde cez ňu, druhý pes nebude. Ale to nezistím, kým to neskúsim. Momentálne je s našimi doma, tak mám aspoň týždeň čas sa s pesanom zžiť a dať ho trochu do pucu, aby urobil dojem.
Som fakt totálny magor, pretože mi práve začalo nie práve najpríjemnejšie skúškové, ale...

Bol to proste osud.
Pamätáte sa na Danteho z predošlých pár článkov? A ako som napísala, že keby môžem, nechám si ho natrvalo?
No tak teraz mi chrápe pri posteli.
Moje srdce bolo rozhodnuté v tej chvíli, ako som sa dozvedela, že hľadá nový domov. Donútila som sa síce deň a noc nad tým premýšľať, a áno, nebolo to úplne bez váhania. Proti mne stojí priveľa okolností a nepriaznivých podmienok.

Lenže niekedy musíme nasledovať svoje srdce, a nepremýšľať príliš, pretože keď premýšlame príliš, uteká nám život... (povedala Paťa)

Nemôžem tomu uveriť, že je naozaj môj...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Patricia Patricia | 23. května 2014 v 18:16 | Reagovat

Ty si ma citovala! :D To je pocta. :)

2 Mery Mery | Web | 23. května 2014 v 20:29 | Reagovat

[1]: Ty si bola na mojom blogu sama od seba! TO je pocta :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama