Báječná léta pod psa aneb štyri roky za nami

31. srpna 2014 v 0:02 | Mery |  Chlpaté historky
Samozrejme, že si na ten deň veľmi dobre spomínam. Vlastne, hneď na niekoľko tých zlomových dní.
Úplne prvý bol júnový slnečný deň a ja som si odšoférovala svoju úplne prvú cestu do Brna. Už keď som z ulice poprvé videla bránu univerzity, tak trochu ma niekde v útrobách zamrazilo. Aj keď, to mohla byť len nevoľnosť z nervozity pred prijímačkami. Test som napísala s dobrým pocitom a keď som vyšla von, vítala ma nadšená mama:
"To je strašne super, to si mala vidieť, vyšla pani doktorka s dvoma pudlíkmi, vieš ako ju krásne poslúchali? A potom sa okolo prechádzali aj s koňom, a tam vzadu som videla kozy, no to som ešte nevidela takú školu!"
Chcela som si počkať na vyhodnotenie testov, takže sme sa prešli po areáli. Odvtedy sa poriadne zmenil. V deň mojich prijímačok ešte pri vchode stála stará budova s jazdeckými potrebami, kúpila som si tam rukavice s ktorými jazdím dodnes (ale sú už deravé, potrebujem nutne nové!). Prechádzajúc sa popod sakury, okolo stajní, kliník a aj rozostavaných budov, okolo nás prechádzali decká oblečené na skúšky či doktori v bielom, psi i kone, už v tej chvíli som vedela, že tu chcem byť. Tu som doma, toto je to, čo chcem, kam patrím.

A hoci som potom cestu domov v aute preplakala, pretože som sa bála, že môj počet bodov, akokoľvek dobrý bol, nebude dostatočný, proste som niekde vnútri vedela, že sa obávam zbytočne. Aj preto som sa na to na prijímačkách na klasickú medicínu trochu vykašlala, a na dentálnu hygienu som pre istotu ani nešla. A samozrejme, nakoniec prišla vytúžená obálka s veľkolepým "přijata ke studiu". To bola radosť! Aj slzy dojatia boli.
Kiežby sa už vtedy našiel niekto, kto by ma prefackal a úprimne mi povedal, čo ma čaká Smějící se
Myslím ale, že to tak cítime všetci. Bol to prvý obrovský krok k splneniu môjho celoživotného sna. Ako by som mohla v tej chvíli pomýšľať na nejaké negatíva? A tie negatíva sa mi ľudia okolo mňa snažili ukazovať už vtedy. Ťažko sa presadíš, je to náročná škola, prečo nechceš byť radšej normálna doktorka?

A potom prišiel deň zápisu, presne takto pred štyrmi rokmi. Pršalo a mala som so sebou aj krpatú, aj keď ma s mamou a bratom čakala vonku. Nikdy nezabudnem, ako mi bolo neuveriteľne zle! A ten zápis bol nekonečný. Vypísať haldu papierov, ani som poriadne nevedela, ako. Vystáť si radu na ISIC. To som nakoniec ani nezvládla, keď som už polomŕtva volala mame, tá nakoniec prišla, sprdla okolostojacich spolužiakov, či ma nemohli pustiť pred seba, keď vidia, že mi je zle, a vzala ma dopredu. Takže už štyri roky mám na ISICu fotku kde vyzerám ako dve minúty pred kolapsom. Ešte ten deň som skončila na pohotovosti. Kolika si vhodný čas proste nevyberá!

Prvý školský deň bol príjemný jesenný. Ako všetci ostatní, šla som do knižnice, kde som však už nezohnala všetko - trebalo chodiť skôr! A potom som celý deň vláčila ťažké knihy v rukách. A pamätám si, že som si dala jesenné čižmičky na opätku, hérečka. Kým som večer prišla domov, bola som polomŕtva. A to bol len prvý deň! Zato sme sa začali spoznávať s holkami z krúžku. Sedeli sme v parku na tráve a ako inak, rozprávali sme sa o svojich domácich miláčikoch Usmívající se

A prišli ďalšie dni. A týždne, mesiace. Prvé skúškové obdobie. Uf, to bolo! Nikdy predtým som sa neučila, celú základnú školu aj gympel som preliezala s jednotkami, prinajhoršom dvojkami (a nejakou tou trojkou z matiky, no) len vďaka tomu, že nie som úplne blbá, veľa čítam a pamätám si, čo počujem (i keď táto posledne menovaná schopnosť sa u mňa s postupom času začala rapídne vytrácať). Lenže to tu tak úplne nestačilo. A tak som mala hneď nejaké Ečka, aj to som bola rada, že som rada, a že som nevyletela. Vtedy mi došlo, že už nie som na gympli. A že sa musím naučiť, ako sa učiť.
Učiť som sa síce naučila hneď v letnom skúškovom, ako sa učiť a úplne z toho nezošalieť, to mi trvalo podstatne dlhšie.

Sú to všetko veci, na ktoré vás nikto nepripraví, aj keď by vám zrovna niekto dával sebelepšie rady.
Lenže postupom času som zistila, že ma trápia aj iné veci ako len množstvo učiva a množstvo času nad ním stráveného. Na to, že sa musím učiť každý deň (aspoň teda prvé tri roky určite), si človek zvykne, aj na to, že ľudia z iných škôl nechápu.
"Stopercentná dochádzka? A chodíš na všetky prednášky? Blázniš?"
"A to vy nerobíte bakalárku? A čo potom robíte?"
"Čože?? Ani diplomku nemusíte písať povinne? A to za čo potom dostanete titul???" Ehm, no, asi za pekný výstrih a za účasť, nie?
"Nesmrdím od kráv?" "Vy máte v tej škole aj KRAVY???"
"A to ti nevadí, strkať ruku krave do zadku?"

Niektoré veci proste prišli až s časom.
Napríklad ten nepríjemný dotieravý pocit, že ani po štyroch rokoch nič poriadne neviem.
A že by som potrebovala nafukovacie dni, tak, aby som stíhala aj pobyt na klinikách, aj učenie sa, aj spánok, aj trochu voľného času.

Čím bližšie mám k ukončeniu, tým väčší strach z toho mám: budem dostatočne pripravená na realitu praxe? Nielen znalosťami, a skúsenosťami, ale aj psychicky? Budem vedieť komunikovať s ľuďmi? Budem sa vedieť vyrovnať s neúspechom či vlastnými pochybeniami? Začnem vôbec niekde pracovať v obore, preboha? Veď aký je pretlak veterinárov teraz! A ja už som si vyjasnila, že na akademickú ani výskumnú dráhu sa vydať nechcem. Rozmyslela som si diplomku aj postgraduál, načo. Ja chcem byť praktik, chcem pracovať s tými zvieratami, chcem vyšetrovať, diagnostikovať, liečiť, pomáhať, radiť. Nechcem sedieť v labáku ani za počítačom a písať odborné články (stačia mi tie neodborné na blogu).

Semester čoskoro začne a spolužiačky nariekajú, že sa im do tej školy nechce. Lenže v tomto prípade to nie je len detinská lenivosť začať zase niečo robiť.
Osobnostnou krízou si na našej škole asi tiež prejde každý. Ten zlomový moment, kedy sa z celoživotného sna stane, aspoň na určitú dobu, nočná mora. Chcem v tom vôbec pokračovať? Čo vlastne chcem robiť? Prestávam to zvládať... Psychické problémy na našej škole by ste naozaj nehľadali nijak ťažko. Viete, koľko ľudí s depresiami tu chodí? A to nehovorím o pubertálnych depkách. Poruchy príjmu potravy, čo len chcete. Vyhorenie. To asi najviac. Že by malo predsa prísť vyhorenie až po rokoch v praxi? Hm, skúste si ten nápor na psychiku už teraz.
Kladú na nás vysoké nároky, ale čo je nahoršie - väčšina z nás kladie vysoké nároky sama na seba, a to je ten problém.
Nechcem tú školu "len nejak dokončiť". Chcem byť predsa dobrá v tom čo robím! A nielen dobrá tak, ako to stačí v inej práci. Tu predsa zodpovedám za život. Zvieraťa, ale v konečnom dôsledku často aj človeka.
A aj keď viem, že samé áčka zo mňa neurobia dobrého lekára, moja hrdosť, pýcha či akokoľvek to nazvem - chce byť čo najlepšia aj na tej skúške. Chcem si dokázať že sa nielen viem veľa naučiť (a pokiaľ možno za čo najkratší čas), ale že som dosť inteligentná a dokážem premýšľať natoľko, aby som vedela zodpovedať aj zákerné otázky. V medicíne totiž síce treba aj bifľovať spamäti, no väčšina vecí je o tom, ako viete premýšľať. A to sa učí len ťažko.
Lenže nechcem len výborné teoretické znalosti: chcem nabrať aj čo najviac skúseností! A tak trávim svoj voľný čas na klinikách, či už v škole alebo v priváte u môjho doktora, a potom si vyčítam, že tam netrávim toľko času, ako by som mohla, že keby si lepšie využijem čas...
No a keďže to všetko niečo stojí, potrebujem chodiť ešte na nejakú brigádu a zarobiť si aspoň na časť svojich výdajov.
A tiež veľa vecí sa v škole nestihne, je treba chodiť na rôzne kurzy a semináre...

Nie.
Po jednej takejto osobnostnej kríze som si povedala - dosť. Posledný semester som poľavila aj s učením, aj chodením na kliniky, zato som sa dala psychicky do poriadku, a teraz už zase cítim, že som na správnej ceste.
To predsa nejde, každý večer zaspávať s výčitkami, že som toho mohla za ten deň stihnúť viac, kebyže si odpustím to či tamto. Nejde to, porovnávať sa stále s inými. No a čo, že niekto môže pokojne aj zdrhnúť z cvika, len aby mohol byť na klinike, že vydrží aj týždeň nespať a že si s doktormi už tyká, lebo je tam už naozaj nonstop? Ja nie som taká. Ja sa neviem dať do priateľskej reči len tak s niekým, kto je o dosť "nado mnou", nutne potrebujem spánok a áno, mám so sebou v škole aj svojho psa, ktorého proste nebudem zanedbávať. Jasné, že sa ten čas dá zorganizovať aj lepšie, ale nič netreba preháňať.

Áno, stále sa musím učiť a stále chcem tráviť viac času na klinikách, ale to všetko sa dá skĺbiť aj s normálnym, zdravým životom, so spánkom, s prechádzkami so psom v lese i s čajovňami s kamošmi. Nemôžem zahodiť svoje psychické zdravie kvôli škole.
Aj keď si myslím, že je dobré, ak má človek ambície a posúva svoje limity, je treba to robiť len tak rýchlo a postupne, aby sme sa nezrútili!
Musíme si ujasniť svoje priority. Poznať sám seba, čo mi vyhovuje a kedy sa už začínam cítim zle, a netlačiť sa cez hyperaktivitu až k spomínanému vyhoreniu... A potom, síce občas s kompromismi, ale predsa sa dá zvládať aj škola, aj prax, aj brigáda, pes, jazdenie na koni, kurz mimo školy, kongresy, cestovanie, a aj spánok, pozeranie seriálu či pohoda pri čaji a dobrej knihe.

Dôležité je, že napriek tomu, ako náročné to všetko je, stále cítim, že sem patrím, a že toto je môj osud. Moje povolanie, nie práca. Môj sen. Moja veterina.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 2. září 2014 v 21:51 | Reagovat

Amen! pravdu mas! Aj tak ta budem VZDY obdivovat za to, ze si sa na toto tazke studium dala!!! A keby si bola blizsie si jedina, ktorej po tomto clanku zverim svoje zvieratko (ak by som nejale mala ... ak nepocitam svoje vlastne mlada xDDD), pretoze mat v blizkosti takehoto zanieteneho veterinara plneho idealov, ktory je navyse aj dusevne zdravy:), tak to TERNO!!!
mas moju velku uctu!!!!!

2 Mery Mery | Web | 3. září 2014 v 17:16 | Reagovat

[1]: No, zrovna tie ideály sú taká ošemetná vec. Veľa z nich som už stratila, ale občas si zase vytvorím nové. Uvidíme, aká bude realita... ale ďakujem za dôveru :-)
A počkaj... Čo sa stalo s Alice??

3 Polly Polly | Web | 4. září 2014 v 8:37 | Reagovat

[2]: je u sesternici... (rod. dom, zahradka, ine zvieratka...)... aj napriek cesaniu vzdy strasne plzla a nevedela som si predstavit, co bude, ked budu vo vzduchu lietat chlpy a ja babo v posielke... a ani teraz si to neviem predstavit, ked sa plazi a zamerne pojeda vsetko, co najde xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama