Krátka, malá poviedočka bez pointy i rozuzlenia

13. září 2014 v 18:16 | Mery |  Zápisníček
"No doprdele! To je...naozaj je to on! Čo mám robiť? Musím preč, okamžite!"
V panike sa rozhliadla okolo seba a hľadala niekoho, na koho by sa mohla obrátiť. Vbehla do klubu, ale všade len cudzie tváre. Obrátila sa na jedného známeho:
"Nevidel si niekde Romana?"
"Fúha, Dani, už dosť dlho som ho nevidel."
Vybehla zase von a vrazila do kamošky, ktorá ju na toto prekliate miesto priviedla.
"Rita, ten, s kým si sa rozprávala...bol to naozaj ten, kto si myslím?"
"No, áno, prečo?"
"Musím zmiznúť!" Daniela sa otočila na opätku a rýchlym krokom sa ponáhľala k autu. A zrazu ho zbadala.
"Roman! Poď! Mám problém."
"Čo sa stalo?"
"Je tu on..."
Nebolo treba viac hovoriť. Kráčali spolu k autu a Daniela sa snažila upokojiť svoje rozbúrené myšlienky aj zrýchlený tep.


Na túto chvíľu sa pripravovala štyri roky. Štyri roky prevracala v hlave všetky možné varianty, ako by ich stretnutie mohlo prebehnúť. Ale keď bez varovania zachytila pohľad tých veľkých zelených očí, všetky predsavzatia správať sa nad vecou a na mieste si to s ním vyriešiť, sa odrazu rozplynuli v záplave protichodných emócií, ktoré vyvolala jeho prítomnosť.
Štyri roky.
Z toho posledné dva tu a tam prehodila, že by ho aj chcela znovu stretnúť. Len tak, neplánovane, náhodne na neho naraziť. Určite ho pozdraviť a potom čakať, čo sa stane.
A po štyroch rokoch hrobového ticha teraz stál dva metre od nej a ona to nebola schopná ustáť.
"Nie. Nie som na to pripravená. Ešte nie."
"A kedy budeš? To sa mu chceš vyhýbať navždy?" Roman na ňu zamyslene pozeral. Sadli si spolu do auta.
"Prečo nie? Doteraz sa nám to darilo."
Dani si hrýzla peru a postupne sa upokojovala. Vďačila za to hlavne prítomnosti svojho najlepšieho priateľa. Nevedela si predstaviť, s kým iným by mohla zieľať túto situáciu. Roman poznal jej príbeh s Davidom, sám v ňom zohral podstatnú úlohu. A on jediný dokázal odpútať jej myšlienky smerom do príjemnejších hladín.
Postupne zo seba znovu začala chrliť jednu vetu za druhou.
"Veď vieš. Ja už k nemu nič necítim, nie v tom zmysle. Ja len...ja len chcem vedieť, prečo. Prečo ma tak nenávidí. Prečo sa mi otočil vtedy chrbtom. Prečo mi sakra poslal tú hlúpu báseň. Prečo! To jediné som chcela vedieť. Vieš, ako dlho som čakala, aby sme sa stretli? A teraz je tu, a ja zbabelo ujdem.
Celé tie roky mi liezol do snov. Boli len dva scenáre: alebo sme sa v tom sne stretli a on mi do očí vmietol celú tú svoju nepochopiteľnú nenávisť, alebo sme sa udobrili... A ráno som sa z týchto snov budila celá zmätená a odhodlaná sa s ním stretnúť. Veď to takto nefunguje, aby ma niekto tak dlho ignoroval, a pritom mi rušil spánok!"
Zhlboka sa nadýchla.
"Chcela som sa s ním stretnúť. Ale teraz, naozaj neviem. Čo mám robiť? Nechcem odchádzať, to by vyzeralo, že utekám."
Chytil ju za ruku a nežne ju pobozkal na líce.
"Ty si silná žena. Zvládneš sa s ním stretnúť. Nemáš sa čoho báť."
Usmiala sa na neho a David ju v tú chvíľu netrápil: Bola tu s Romanom, milovala jeho a záležalo len na ňom.
Vyšli z auta a vrátili sa pred podnik.
"Tu si! Poď s nami, ideme do auta po Evinu bundu," odtiahla ju hneď Rita.
Dani odovzdane šla s celou partiou opäť na parkovisko, odkiaľ sa práve vrátila. Zamyslená kráčala za svojou podnapitou kamarátkou, ani si príliš neuvedomovala, kam ju Rita vedie. A odrazu zistila, že sa vracajú smerom k Davidovi: Rita si to mierila priamo k nemu, jej nový objav totiž stál hneď vedľa Davida.
Tak to nie! Otočila sa o stoosemdesiat stupňov a odpochodovala do klubu. Ostala stáť za rohom. Zaťala päste:
"No tak, ty hlúpa. Prestaň sa schovávať ako malé dieťa. Nebudem tu predsa sama stáť a čakať na spasenie!"
Nadýchla sa a vyšla von. Ako vo sne sa postavila vedľa Rity, len pol metra od človeka, ktorého pred štyrmi rokmi tak šialene ľúbila a s ktorým chcela plánovať svoju budúcnosť, a ktorý ju bez jediného slovka vysvetlenia jedného dňa zanechal s hlavou plnou otázok a bolesti. Zvedavá, čo sa stane, pozrela jeho smerom.
Nebol tam.
Nie je teda jediná, kto sa snaží utekať pred minulosťou...

***

Niektorým mojim verným čitateľom, ktorých porátam na prstoch jednej ruky, bude táto "poviedka" asi trochu povedomá.
Jednoducho som si povedala, že by som mohla skúsiť viac písať. A na čom sa potrénujem lepšie, ako na "dramatizácii" skutočných udalostí?
Zhrnuté a podčiarknuté: mená sú zmenené, dialógy možno nie sú od slova do slova presné, ale inak...
Ak by niekto z číreho literárneho záujmu chcel vedieť, ako to bude pokračovať, a ako sa to celé nakoniec vysvetlí:
neviem.
Neviem, či to bude mať nejaké pokračovanie. A na vysvetlenie čakám aj ja sama. Život občas neprichádza s veľkými odhaleniami motívov a následným happy-endom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 14. září 2014 v 16:03 | Reagovat

tak a mne obcas nadavaju za otvorene konce xDDD ... ked uz nie skutocne aspon fiktivne ukoncenie by si to zasluzilo, pretoze zvedavost si rozhodne vzbudila..
a musi to byt sila, mat nieco ukoncene bez vysvetlenia! asi by sa mi o tom tiez stale snivalo.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama