Moje dieťa

11. září 2014 v 20:30 | Mery |  Zápisníček
Nechcem deti.

Naozaj.

Dúfam, že sa Polly na tento článok nenahnevá Rozpačitý


To, že nechcem deti, hovorím (a myslím si to, úprimne) už veľmi, veľmi dlho. Ako dieťa som sa nehrávala s bábikami. Keď sa narodil môj brat, síce som sa naučila ho prebaľovať, variť mu sunar aj kŕmiť ho, nebavilo ma to, robila som to, lebo som musela (pardón, ani nejaká súrodenecká láska ma nespasila, holt som "ice queen") a kočíkovať po dedine? Ani nápad. Pri každej možnej príležitosti som kočík strčila susede.
Keď sa narodil môj malý bratranec, do jeho troch rokov som sa naň pozerala len z diaľky. Obľúbila som si ho až vtedy, keď začal rozprávať a zaujímať sa o okolitý svet.

Nikdy som deti neprežívala ako iné dievčatá a ženy. Ak sme šli na návštevu za účelom "pokochania sa bábätkom", môžte si byť istí, že ja som radšej ostala na dvore hladkať psa na reťazi, aj keď domáci bledli hrôzou, že ma isto pohryzie.
Keď mala moja sesternica asi 19 rokov a mala prvého vážneho priateľa, kúpila si maličké detské topánočky, len tak, aby si nimi pripomínala, ako veľmi chce dieťatko...
WTF? V nijakom prípade. Takéto niečo u mňa nehrozilo. A nehrozí.

Tak som teraz v sprche (a po druhom pohári vína) premýšľala, prečo vlastne tie deti nechcem. Pretože nie je to len o tom, že materinské city nepociťujem tak, ako ostatné "zdravé" ženy, a že nepočujem tikať biologické hodiny. Veď koľkí, ktorým som na otázku ohľadne detí odpovedala popravde, ma presviedčali, že časom zmením názor? Dokonca mi kamarát povedal, že budem mať asi problém s takým postojom nájsť si chlapa, lebo chlapi deti chcú!

A nie je to len o tom, že by som bola kariéristka, a deti vo svojom "pláne" jednoducho nevidím. Občas sa mi stáva, že vo svojom živote nevidím priestor ani pre normálny, stabilný vzťah, nie ešte pre potomkov a rodinný život. Ale o tom hovoriť nechcem. Ale áno, túžba venovať sa naplno veterine, zvieratám a svojim záujmom v tom tiež zohráva svoju rolu (aj keď áno, tento argument nie je ani pre mňa príliš zásadný - takých ženských už bolo, a keď deti prišli, tak proste prišli).

Nie je to ani o mojom (myslím si, že prirodzenom) strachu z pôrodu a bolesti (a že ja sa tej bolesti bojím naozaj hystericky, svedčí aj to, keď sme si mali na cvičení pichať do prsta a merať si glykémiu. Koľkí ste ma to museli držať?)

Ja vlastne občas aj pripúšťam možnosť plodenia potomkov, občas sa to vo mne ozve. Takým tým spôsobom, že "raz predsa musím stretnúť chlapa, s ktorým by som tie deti naozaj chcela".

Lenže...

A toto asi tiež nebude príliš originálne a nájdu sa v tom viaceré matky.

Lenže čo keď nedokážem byť dobrou matkou pre to dieťa? Koľké z nás sme si povedali, že nechceme byť také matky, ako boli tie naše, a po pár rokov sme vo svojom výchovnom hlase počuli presne ju... Lenže toto mňa naozaj, naozaj desí. Ja nechcem byť na svoje možné dieťa zlá, lenže viem, že by som k tomu mala sklony. Keď nad tým niekedy premýšľam, tak si vravím - áno, toto by som chcela robiť tak, a toto by som robiť určite nechcela, lenže - aká bude realita? To ma desí.

Čo ma však na predstave detí desí najviac, je však asi trochu viac neobvyklé.
Ja sa nedokážem zmieriť s predstavou, že by moje dieťa/deti... mohli byť hlúpe.

Nemyslím nejako mentálne postihnuté alebo choré, nie, myslím tým jednoducho a proste hlúpe.
Čo keď budem mať dieťa, ktoré budem musieť do školy chystať každý deň celých 9 rokov základnej školy, ktoré bude lajdácke sa učiť, ale zároveň nebude dostatočne inteligentné (ako ja v detstve) aby sa toľo učiť vlastne ani nepotrebovalo? Mňa toto trápi už na bratovi, keď rástol, dúfala som, že aj z neho bude tak trochu "intoš" a budeme si požičiavať knihy a podobne. Lenže jeho zaujíma iba hranie sa na počítači a hranie florbalu. Preboha, také dieťa ja nechcem!
Čo ak moje dieťa, akokoľvek ho k tomu budem viesť, nikdy nepochopí čaro a krásu kníh, čo ak moja dlhoročná zbierka kníh vyjde nazmar a potomok bude okolo tých "vecí" prechádzať iba s pocitom, že je to niečo zastaralé, na čo padá prach?
Čo ak moje dieťa nebude mať vzťah k zvieratám? Alebo sa ich bude báť, či nebodaj im bude chcieť ubližovať! Koľko bolo takých prípadov, keď decko jednoducho nebavilo to, čo mal doma? Ako by som mohla žiť s tým, že moje dieťa nevidí nádheru a eleganciu v cválajúcom koni a nemá za najlepšieho priateľa verného psíka? Ako by som mohla žiť s dieťaťom, ktorému nebude vôbec nič hovoriť príroda, prechádzky, nekonečné lúky a lesy a farebné stromy a spev vtákov...

Čo k moje dieťa bude viac ako môj brat, a nie ako ja? Ako budem vedieť žiť s bytosťou, ktorú zaujíma len počítač, flákanie sa, v učení nebude nijak vynikať a v puberte sa pokazí nadobro, ako to dnešné deti vedia, v mladučkom veku skúšať alkohol, ľahké drogy a kurvenie sa, bez záujmu nejak sa rozvíjať vnútorne či fyzicky športom, umením, vzdelaním, záujmami...

Neviem. Jednoducho chcela by som, aby som mala dieťa, s ktorým si budem rozumieť, ktorému odovzdám vlastné vedomosti a skúsenosti, a mohla by som ho podporovať v čomkoľvek by ho bavilo (aj keď by to bolo niečo iné, ako ovládam ja, ako napríklad šport alebo hudba) a...z "hlúpeho" dieťaťa dnešnej doby by som bola sklamaná.
A to si nijaké dieťa nezaslúži.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 11. září 2014 v 21:24 | Reagovat

preco by som na teba mala byt nahnevana? je to v poriadku, vies my tu na svete nie sme len na plodenie a este aj ked som bola tehotna, tak ma stvali zeny, co si mysleli, ze tu som len na to! Ja napriklad mam taku malu stigmu - uz NECHCEM dieta cislo dva ...a vies, ze niektore osoby na mna kukaju, akoby som o tom ani nemala pravo rozhodnut, ze nedam mladatu surodenca? A vies preco to nechcem? Lebo som pohodlna! Lebo preco by som mala mat hned cislo dva a menit cely den plienky, skakat k jednemu k druhemu, riesit dvojite velke place pre banality... Ja som proste stastna takto - ja, môj syn, celodenne hranie, jasenie, behanie za nim, ked ho vecer ulozim, bez vycitiek si idem dat vinko, ci sadnut za pisanie.
a v tom odseku ano, spoznavam sa, aj ja xD ... Dnes som sa nedokazala poobede najest, pretoze moje mlada bachlo hlavou do stola pred mojimi vlastnymi ocami ani nie par cm odo mna a ja ho nezachytim??!!! vies co som si vravela??? to je nezverejnitelne!!!! Ale bolo to porovnatelne s pocitom, ze nie som spôsobila byt matka, doteraz som to zo seba nestriasla!!!
a tiez sa bojim ako znesiem ten den, ked mi nahodou mlada povie, ze tu policku s knihami, co som mu uz TERAZ zriadila nema zaujem prejst! Ze na ten klavir, co mu plnaujem od styroch, aby bol hudobne vzdelana jemna bytost, ktorej neujde potesenie z hudby, proste NEPOJDE! ... ale vies co? neriesim, riesim len dnesky. Vsetko mi stoji za objatie tymi malymi pacickami! Lenze, chapes - kazdy nachadza svoje stastie inde a kazdy tiez svoju lasku smeruje tam, kam ho proste srdce taha.... Mne nevadi zena, co povie, ze nechce deti... Nepovazujem ju za menej  milujucu...urcite je horsie povedat si, ze "Nechcem, ale budem mat, lebo spolocnost bla bla"...a potom jedneho dna ti vyleti pri pohlade na svoje male, ze "brzdi ma tvoja existenicia"! to je sebeckost!

2 Mery Mery | Web | 11. září 2014 v 21:57 | Reagovat

S tým nahnevaním som to myslela tak...lebo ja si uvedomujem že moje "dôvody" sú také sebecké a povrchné, a niekomu, kto dieťa má a miluje ho, to môže pripadať scestné. Ale som rada že ty si vo veľa ohľadoch taká super mamička :-)
A tiež som sa bála, že moje obavy, ktoré sa vlastne týkajú až staršieho veku dieťaťa, by sa mohli na teba nejak preniesť, a to by som vážne nechcela! Ale vidím, že aj ty si nad tým trochu podobne už rozmýšľala :D
(vlastne ma k napísaniu tohoto priviedla recenzia na tú detskú knižku na Trojverší a tvoj komentár k tomu)

Ja mám stále také trochu zmätené myšlienky, čo sa tohto týka. Že som si to tu takto napísala, mi pomohlo trochu si to utriediť, ale aj tak. Ale dokým to materstvo nebudem naozaj cítiť a chcieť, tak do toho nepôjdem, to tomu malému stvoreniu nemôžem urobiť.
(Aj keď poznám aj mamičku ktorá tiež dlhé roky deti nechcela, potom s dlhoročným manželom nečakane otehotnela, a teraz si to užíva, aj keď ďalšie tiež nechce, a cudzie deti ju stále príliš netankujú. Ale to je jeden prípad z milióna takých, kde tie matky ozaj šplechnú decku do ksichtu, že keby som ťa nemala, mohla som robiť toto a mať tamto...)

3 Polly Polly | Web | 11. září 2014 v 22:05 | Reagovat

[2]: bohuzial poznam taky pripad šplechu na dieta, ze "bodaj by si..." x((( ... ani o tom nechcem pisat!!!!
ono zasa je to fakt, ze ked si uvedomis, ze ten clovek ti rastie v tele, tak to s tebou zamava...ja som si ale napriklad v 9tom mesiaci povedala, ze "asi som sa unahlila! xD" ale o tom to asi cele je...pocitova zalezist, da sa vôbec o tomto rozmyslat prakticky? ako ano, peniaze, byvanie, to si vies v hlave prebrat,ale na druhej strane, kto ti povie ako budes prezivat SVOJE dieta? takze si myslim ze ani neries, iba cakaj na ten pocit... mne dlho nic nechybalo a potom zrazu...sme na seba s drahym pozreli a vedeli sme, ze teraz uz nam nieco, resp. NIEKTO chyba a uz to len klicilo... Ale niekedy neklici, no a co :D

4 Mery Mery | Web | 11. září 2014 v 22:18 | Reagovat

[3]: S tým 100% súhlasím :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama