Trochu histórie: Odin

8. listopadu 2014 v 22:45 | Mery |  Chlpaté historky
Hrabem sa v archívoch a spomínam...a tak ma napadlo, prečo sa so spomienkami nepodeliť?

Jeho príbeh začal podobne ako u mnohých iných. Maminka novofundláčka rozbúrala voliéru aj plot, aby sa oddala láske s nemeckým ovčiakom od susedov, no a po dvoch mesiacoch sa vyliahlo niekoľko šteniatok. Niektoré uhynuli po prvých hodinách, a tak ostali len traja najsilnejší bračekovia.





Maminka Dafné (novofundlandský pes)

Dvaja mali biely fliačik na hrudi, no jeden bol celý čierny ako uhoľ.
A práve ten po dvoch mesiacoch svojho života s maminkou prišiel ku mne.
Bolo to nečakané. Samozrejme som psa chcela, ja som predsa psa chcela vždy, a najradšej aj viac ako jedného. Ale tohoto som si nevydupala, ani to nebol môj nápad, proste ho jedného dňa mamin partner priniesol k nám. A ja som bola mega šťastná! Šteniatko, a ešte k tomu kríženec plemena, ktoré sa mi vždy mimoriadne páčilo (novofundlanďan)!


Jeho prvá fotka u nás doma

Samozrejme, cestou autom k nám sa celý dogrckal, a tak jeho prvý zážitok u nás bol ten, že som ho strčila do vane a celého umyla.
Už ako šteník bol obrovský, ako peliešok som mu našla nejakú krabicu, kým mu zoženieme niečo lepšie, no on sa do nej ledva zmestil.
A rástol a rástol, ako z vody. Naši sa tomu tešili. Psa, a takého veľkého domov doniesli preto, aby strážil dvor a odradzoval nepovolané návštevy, čo samozrejme podla nich splní len čo najväčší pes.
Mne to bolo jedno: ja som mala parťáka, s ktorým som sa mohla hrať, chodiť na prechádzky, cvičiť si ho. Môj život v tom ťažkom životnom období (16 rokov som mala) získal nový rozmer.
A on bol rozkošný. Už od malička to bola veľmi distingvovaná osobnosť, ktorú nič len tak nerozhodí. Charakter. Skôr flegmatik, ale hrdý. Rozumeli sme si. Učil sa rýchlo a jednoducho, všade so mnou chodil na voľno, nikdy by odo mňa neušiel na viac ako 20 metrov, strážil ma.
Jedného dňa, a to bol ešte stále malé škvŕňa, sme sa prechádzali popri rieke, keď tu môj inak tichý a nekonfliktný pes začal vrčať a poštekávať smerom k nedalekému násypu, po ktorom v tom čase šiel nejaký chlapík, opačným smerom, ako sme mali namierené my. Trochu ma to prekvapilo, lebo on inak neštekal nikdy, a ešte nikdy nevrčal na niečo iné ako na hračku. No šli sme ďalej. Po pár minútach som si všimla, že dotyčný chlapík zmenil smer a ide mojim smerom. Stále som tomu neprikladala väčšiu pozornosť. Ani pes si ho teraz už nevšimol. Keď som sa blížila k rybníkom, chlapík bol stále za mnou. Síce vo väčšej vzdialenosti, ale bol tam. To už som trochu znervóznela, rybníky nie sú zrovna miesto, kam by chodilo veľa ľudí "len tak", pokiaľ to nie sú rybári, alebo psíčkari. Obišla som rybník a zrazu sa vynoril z opačnej strany. Len čo si všimol, že som ho zaregistrovala, stiahol si nohavice...
A tak som sa stretla s úchylákom.
A môj pes ma varoval hneď na začiatku.
Nakoniec to dobre dopadlo, podarilo sa mi ujsť bez toho, aby sa ku mne dotyčný problížil, ale nikdy na tento nepríjemný zážitok nezabudnem. No najmä nezabudnem na svojho statočného psa, ktorý bol však nanešťastie príliš malý, aby ma mohol ochrániť aj fyzicky.


Rastieme

Dlhšiu dobu sme sa nevedeli zhodnúť na mene. Mama ho začala volať Duffy, vraj podľa tej speváčky, ktorú nemá rada. Ale Duffy je predsa meno pre sučky, a vôbec sa k nemu nehodí! Potreboval meno, ktoré by bolo rovnako hrdé a vznešené ako on, a ktoré by sa hodilo k jeho majestátnemu čiernemu výzoru.
A tak sa z neho stal Odin.

Bol to náš miláčik. Dostal nádhernú búdu s predsienkou, vyteplenú, vystlanú matracom (ktorý postupne zlikvidoval), avšak brávali sme si ho aj dnu, keďže bola jeseň a začínala zima, a dni boli príliš krátke, aby som s ním mohla tráviť čas vonku. Bol s nami vnútri rád, no bolo mu tam v jeho hustom kožuchu teplo, a tak sa nakoniec vždy vypýtal radšej von.
Vzorne som sa o neho starala. Dostával papať varené aj granule, v zime aj cez prázdniny som každé ráno o 6 vstala, aby som ho nakŕmila, ako je zvyknutý, rozmrazila mu zamrznutú vodu v miske (ten rok bola tuhá zima), chvíľu sa s ním pohrala a šla ešte chvíľu spať, kým nezačne byť aspoň svetlo, aby som s ním mohla byť vonku. Denno denne sme boli vonku. Či pršalo, alebo boli dva metre snehu.


4 mesiace

Sneh on ostatne miloval. Úplne najradšej v ňom "myškoval" a zabáral doň hlavu.




Vnútri si ale pokaždé poriadne užíval pohodlie.



A strašne rád sa hral. Ako dospieval, hľadal si na záhrade aj iné hračky, ako jeho vlastné, a tak skúsil napríklad rozoberať plot. Darmo som našim hovorila, že z toho vyrastie. A tak sme mu aspoň vyrobili špeciálnu hračku z bratovej drevenej pušky.


Tu už bol veľký 7 mesačný bundáš


Modrú gumovú kosť si našiel sám. Patrila ešte našej prvej malej bradáčke, a tá si ju pravdepodobne niekam zakopala, a Odin potom jedného dňa prišiel s kosťou celou od hliny v papuli. Šikovný. Ušetrila som za hračku!


Ale inak úplne postačila poriadna palica.


Na prechádzkach si potom ako hračku dokázal nájsť hocičo. Napríklad zablúdené pánske trenky.

Ako postupne dospieval, zisťoval, že existujú aj sučky. A sučky on mal veľmi rád. Najradšej mal retrieverku Amiru (ktorú som mala veľmi rada aj ja). Tá však bola predovšetkým zrelá dáma, a tak ho musela v tom jeho nadbiehaní náležite usmerňovať. Od iných sučiek to ale občas aj natvrdo schytal. Nuž, obťažovať slečny sa nepatrí.

Boli sme spolu krásnych 7 mesiacov. Po zime prichádzala jar a ja som sa tešila na dlhšie dni a viac času stráveného s Odinom. Plánovali sme chodiť na cvičák, v lete skúsiť plávať, časom nejaké túry, ktoré zatiaľ nemohol absolvovať, keďže sa stále ešte vyvíjal a bola by to pre jeho mohutné telo príliš veľká záťaž.
Lenže nie všetci u nás doma spolužitie s Odinom vnímali tak idylicky, ako ja.
Naši si neskoro uvedomili, že mať veľkého psa, ktorý síce za plotom budí rešpekt, nie je až také jednoduché. Že trochu trpí záhrada, alebo ten spomínaný plot. A že veľký pes aj trochu viac zožerie.
Pre mňa toto neboli pádne argumenty: z ničenia plota by nakoniec vyrástol, ako každé šteňa. A žrať mu nakoniec ani nemuseli dávať tak veľa, ako dávali, povedala by som, že vo svojich 9 mesiacoch bol vo veľmi dobrej kondícii, a pokojne sme mohli ubrať.
Čo však 16 ročné decko zmôže, keď dospelí rozhodnú?
A tak prišiel krutý, nezabudnuteľný deň.
Bola som práve s Odinom na vychádzke, keď mi zazvonil mobil. Vráť sa domov, prídu si po psa.
Darmo som plakala, kričala, prosila.
Nakoniec som odišla preč, vyplakať sa kamarátovi. Nemohla som pri tom byť.
Pán si psa odviezol aj s búdou. Mal nejakú dobu strážiť záhradu spolu so starším psom, a keď pán dorobí plot na svojom novom dome, mal si ho zobrať k sebe ako rodinného psa. Pán mal byť podnikateľ, zabezpečený, a pre psa sľuboval ten najlepší domov.
Akým spôsobom sa pes nakoniec dostal do koterca na jednom družstve, to už neviem. A nijako to nedokážem ovplyvniť. Môžem sa len rozčuľovať.
Neviem, prečo som si takúto ranu zaslúžila už podruhé v živote, toto je jedna z vecí, ktoré mojej matke nikdy neodpustím.
Ale predovšetkým si to nezaslúžil Odin. Taký skvelý pes...


Je mi to neskutočne ľúto ešte dnes, po rokoch. Stačí mi na to spomínať, ako aj teraz, a slzy sa mi tlačia do očí...
Je to smútok, hnev, ľútosť, nechápanie... Nikdy nezabudnem, nikdy neodpustím.


Bol to prvý pes, ktorý bol naozaj môj, ktorému som sa začala poriadne venovať. Bol to môj vytúžený pes, vytúžený veľký, čierny pes, krásny pes, i keď "len" kríženec, vysnívaný kamoš do dažďa i snehu...


...a ja ho nikdy neprestanem ľúbiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 16. listopadu 2014 v 22:42 | Reagovat

krasny psik, musel prezit ozaj radostne "detstvo"... juj, nepatri sa kritizovat rodicov inych, ale niekedy mi pride, ze dospelaci vidia menej dopredu ako decka...ja som vzdy razila heslo, ze ked uz mam zviera, tak sa o neho musim postarat nech sa deje cokolvek, lebo je to ako s dietatom, proste sa "narodi" do tvojej rodiny a bodka, idete vo vsetkom spolu. Samoszrejme, vies ze som to porusila pri Alice, ale len preto, ze som ked som videla ten domcek, zvierata, zahradu, bola som si ista, ze ide do lepsieho.... ale keby nebolo jej, tak sa tiez vzpieram celej mojej rodine, ktora ma do toho tlacila, az doteraz xD ...

2 Polly Polly | Web | 16. listopadu 2014 v 22:43 | Reagovat

*keby nebolo jej...som zabudla dodat, ze mojej sesternice, ktora si ju rada zobrala k sebe xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama