One foot in front of the other foot, in front of the other...

11. března 2015 v 23:09 | Mery |  Zápisníček
Po kúskoch, niekedy možno prirýchlo, ale zvyčajne pomaly. Posúvam sa k svojmu cieľu.
K svojmu životnému poslaniu, žeby?
Možno by tento článoček mohol byť k téme týždňa.


Veterinu považujem za svoje životné poslanie. Aj keď ju ešte plnohodnotne nerobím, nie je to pre mňa práca, ani povinnosť, ale povolanie, vášeň, záľuba. Ako inak ešte definovať poslanie?
Nedávno sa ma jeden pán doktor na praxi spýtal, ako sa mi študuje. Narážal predovšetkým na zvláštne politické ovzdušie, ktoré na našej fakulte panuje. Odpovedala som: "Určite by to šlo robiť aj lepšie, ale myslím si, že keď sa chce, tak sa dá."
Nielenže som si touto vetou vyslúžila o kúsok viac uznania, ale aj som si viac uvedomila, že to tak naozaj je.
Už som tu raz písala o nevyužívaných príležitostiach, tak o tom nechcem, aj keď by som dokázala menovať príkladov habadej.

Určite sa nepovažujem za najaktívnejšiu študentku, to rozhodne nie, ale ani sa tu teraz nechcem porovnávať s nikým.
Ale ja som spokojná a chcem si tu preto napísať, ako krôčik za krôčikom postupujem k svojmu cieľu...ktorý rozhodne nekončí vo chvíli, kedy dostanem do ruky diplom.

Potrebujem si tieto veci stále pripomínať, aby som sa aspoň na chvíľu ukludnila. Stále mám totiž nutkavý pocit, že strácam čas, že by som mala niečo robiť, a že toho robím strašne málo, a pritom mi stačí pozrieť sa do diára.
Áno, školu mám len tri dni v týždni. Super, však? Ako by strávili zvyšné štyri dni študenti....ja neviem, nechcem nikoho diskriminovať, ale napríklad na pedagogike alebo ekonomike?

Určite nie nočnou službou na pohotovosti, alebo nedeľou strávenou na platenom seminári o infekčných chorobách. Ďalší týždeň, ďalší víkend. Konečne voľno? Kdeže, okrem školy študujem dvojročnú školu homeopatie, a tento víkend ma čaká ďalší zo seminárov. Čo ďalej? Konečne domov! Áno, po 5 týždňoch pôjdem domov na Slovensko, a už sa teším na 4 dni nečinnosti. Počkať, nečinnosti? Veď mám objednaných zopár psov, na ktorých si potrebujem cvičiť ošetrenie Dornovou metódou, ktorej kurz som si nedávno urobila...

Stať sa veterinárkou, to nie je len o tom, aby som si odchodila cviká a odrobila skúšky. Samoštúdium by malo byť súčasťou každého dňa. Nie vždy sa mi to darí tak, ako by som chcela, no snažím sa. Chodím po seminároch, väčšinou platených, pretože nikdy si nič nezapamätám tak dokonale, ako keď za to zaplatím 1249,- - a hlavne, mňa to vzdelávanie baví.

Možno nechodím toľko po praxiach, ako niektorí moji spolužiaci, a to hlavne preto, že nemám dostatok príležitostí. Ak chcem na kvalitnú kliniku, musím cestovať hodinu vlakom. Ak chcem do súkromnej ambulancie na úrovni, kde sa najlepšie naučím bežné základy, musím ísť 20minút autom, ktoré mi mama nepožičia. Takže sa snažím chodiť aspoň na školské kliniky. Možno som si ešte sama mačku nevykastrovala (zdravím Naty), ale nemôžem sa preto cítiť menejcenne. Ja si to dobehnem inde. A koniec koncov, aj tak ma to ťahá skôr k internej medicíne...

Keďže sa mi zdalo, že toho máme tento semester málo (3 dni školy, vravíte si, čo to je? Aha, ja som sa zabudla zmieniť o povinných stážach a službách na klinikách...a hlavne o tom čase ktorý by sme mali tráviť doma nad učením!) tak som si zapísala o dva voliteľné predmety naviac, ako potrebujeme. A asi viac ako si zapísala väčšina. Možno ma za to už ľudia aj neznášajú, ale čo ma po nich. Nikomu neprajem nič zlé a s každým sa môžem kamarátiť, ale keď už na škole sú podmienky pre konkurenčný boj - napríklad pri zápise na predmet s významne obmedzenou kapacitou - uprednostním seba. Ide predsa o moje vzdelanie a moju budúcnosť.

Jednoducho sa snažím vymačkať z toho čo najviac.

Veľký krok bude pre mňa teraz, ak sa už nič nepokazí, zahraničná stáž.
Úspešne som prešla výberovým konaním Erasmu a od septembra nastupujem na súkromnej klinike vo vysnívanom Nórsku. Samozrejme, teším sa na fjordy aj na vyhlásený bergenský rybí trh, no predsa len cítim, že najviac sa teším na kliniku samotnú, a dúfam, že sa tam naučím čo najviac...
Všetky tieto veci naviac, ktoré robím, robím preto, aby ma posunuli niekam v ďalšom vývoji. Rada by som, aby Nórsko bolo len odrazový mostík niekam viac do zahraničia, plány nejaké sú, tak uvidíme.

Čo budem robiť po škole, pýtajú sa ma či už v rodine, či na praxi alebo aj v širšom okolí, a z doteraz neurčitého "Uvidíme" si čoraz viac tvarujem nejaký konkrétny plán.
Kam ma to nakoniec zaveje, to už skutočne len uvidíme, no to finálne poslanie celej mojej cesty je jasné.

Chcem byť čo najlepšou veterinárkou, akou môžem byť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 12. března 2015 v 9:51 | Reagovat

gratulujem k zahranicnej stazi:))))...
najlepsie je ist si za svojim bez ohladu na okolie, mne sa aj tak vzdy potrvdilo, ze kto sa snazi bude odmeneny:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama