Červenec 2015

South of the border, west of the sun (Haruki Murakami)

29. července 2015 v 17:03 | Mery |  Knihy
Keďže som knižku čítala v angličtine a na angličtinu som o nej písala esej, aj sem na blog dávam túto esej v angličtine. Hope you don´t mind :) (Spoiler alert)

My third book written by the most influential Japanese writer tells a story of Hajime and Shimamoto, both only children, ad their delicate romance.
They meet at the age of twelve and soon become best friends, just sitting on a sofa talking and listening to music. They both feel, that the other one is the only person in the whole world, who can understand their thoughts and emotions. But their friendship doesn´t last forever and they go their separate ways.

Knižná rekapitulácia za posledných 7 mesiacov 2015 (hanba!)

29. července 2015 v 0:22 | Mery |  Knihy
Hrubo zanedbávam tento svoj malý kúsok internetu, a potom odrazu to chcem dobehnúť za jeden večer? Pche!
No za posledných 7 mesiacov som občas niečo prečítala. Nebude úplne jednoduché to zrekapitulovať - zrejme si to nevybavím v dobrom poradí a moje dojmy z knižiek s odstupom času trochu vybledli (presne preto som chcela rekapitulácie písať mesačne...) ale skúsim to.

DAVID WROBLEWSKI: PRÍBEH EDGARA SAWTELLA


Spomínam si, že to bola prvá knižka po zimnom skúškovom, čo som čítala. Príbeh nemého (avšak nie hluchého) chlapca, ktorý vyrastal na farme zameranej na chov a výcvik psov, ma uchvátil od začiatku. Čítala som o jeho narodení, neľahkom osude jeho matky, o tom, aké silné puto si spolu vybudovali, ako si Edgar s rodičmi vytvoril vlastný spôsob reči. Nemohol síce rozprávať, no zato bol neuveriteľne vnímavý. A po jeho boku vždy verná sučka. Veci sa skomplikujú, keď sa k Sawtellovcom nasťahuje brat Edgarovho otca, no ešte viac, keď Edgar otca náhle nachádza v stodole umierajúceho. Edgar tuší, že v tom má prsty práve strýko, a nakoniec uteká z domu do divočiny, sprevádzaný len troma mladými psami.
Napriek tomu, že knižka bola dosť rozsiahla, prečítala som ju rýchlo a ľahko. Bola písaná pútavo, mala takú mierne melancholickú atmosféru. Z konca som bola najprv sklamaná. Teraz s odstupom času...hmm, myslím, že ešte stále som sklamaná. Ale aj tak sa mi Príbeh Edgara Sawtella veľmi páčil.
7,5/10

Ako som si o sebe myslela, že som lenivá, a potom som zistila, že nie som

28. července 2015 v 20:13 | Mery |  Zápisníček
Trinásty. Štrnásty. Pätnásty. Brr, aký veľký pavúk! Šestnásty. Tento je príliš ťažký. Sedemnásty. Fuj, ale je teplo.
Vozík doplna naložený kameňmi, prevezený o 20km ďalej, a znovu ich vykladám.
Lopotím sa v letnej horúčave s ťažkými kameňmi do skalky a počúvam mamine plány, ako bude vyzerať záhrada potom a kedy sa prerobí vnútro a čo budeme robiť potom.
"A potom ešte treba natrieť plot..."

Premýšľam, či moja mama bude niekedy oddychovať. Či raz ten svoj nový, vysnívaný dom, čo si kúpili, doprerába k svojej spokojnosti, a či raz príde víkend, kedy by si len tak ráno sadla na novú terasu s kávou v ruke a slastným pocitom, že jej je dobre, a nič nemusí robiť, ani dnes, ani zajtra.

Pochybujem.

Neustále si bude hľadať niečo nové, čo sa dá urobiť, čo sa dá upraviť, upratať, prerobiť, alebo aspoň presunúť na iné miesto.

Moja babka je presne taká istá. Má 71 rokov, byt jej chodia obdivovať všetky kamošky - sama si doň šije záclony, nové obliečky, prehozy na postel, stále má upratané, z brigád si kúpila krásny nábytok, starožitný vzhľad, ale nijaká starina. Minulú sobotu sa rozhodla už po niekoľký raz zveľadiť altánok vonku, vytapetovali s mamou steny, vytepovali gauč, vyzametali...

A ja som popri tom lietala hore dole, čistila topánky, triedila veci v šatníku, polievala kvety, prala psie veci, zametala napadané čerešne...

Mám vo svojom živote neustále pocit, že musím niečo robiť, nejako byť užitočná, že mám veľa povinností, ktorým sa treba venovať. A keď sa miesto toho povenujem filmu alebo nedeľnému spánku do desiatej, mám z toho zlý pocit, že strácam čas, a mala by som radšej aspoň povysávať, ak už nie rovno poorať a spasiť popri tom svet.

Pri nosení kameňov som si presne uvedomila, po kom som ten pocit zdedila.
A možno to nie je zdedené! Možno mi to len vtĺkli do hlavy rokmi. Že nemám celý deň len ležať v posteli a čítať si knižku. Alebo ťukať do počítača. Alebo ležať vonku pod stromom a oprašovať si mravce z lýtok. Celý život som si o sebe myslela, že som lenivá, pretože síce som prácu urobila, nechcelo sa mi do nej. Ale strašne sa mi nechcelo! Omnoho radšej by som ležala na gauči a čítala si. Alebo driemala. Proste, veci, aké robí každý správny lenivec.
Vlastne ani neviem, kedy som si to ničnerobenie prestala užívať. Kedy prišiel ten zlomový okamih, od ktorého som začala mať z lenivosti výčitky, a od ktorého som si radšej stále hľadala robotu (a stále hľadám).

Je pravda, že odvtedy robím omnoho viac vecí. Veď to poznáte, komfortná zóna atď, to je všetko super.
Ale prečo by som si, sakra, nemohla svoje leňošenie užiť bez výčitiek?
Ja predsa nechcem byť ako mama, aby som si sadla na svoju novú terasu s kávou v ruke a rozmýšľala nad tým, ako by sme prerobili zase kuchyňu...

Lenže to by som včera večer po preleňošenom dni v posteli s knižkou nemohla počuť: "Prečo nie je umytý riad? Celý deň len ležíš a nič nerobíš!"