Ako som si o sebe myslela, že som lenivá, a potom som zistila, že nie som

28. července 2015 v 20:13 | Mery |  Zápisníček
Trinásty. Štrnásty. Pätnásty. Brr, aký veľký pavúk! Šestnásty. Tento je príliš ťažký. Sedemnásty. Fuj, ale je teplo.
Vozík doplna naložený kameňmi, prevezený o 20km ďalej, a znovu ich vykladám.
Lopotím sa v letnej horúčave s ťažkými kameňmi do skalky a počúvam mamine plány, ako bude vyzerať záhrada potom a kedy sa prerobí vnútro a čo budeme robiť potom.
"A potom ešte treba natrieť plot..."

Premýšľam, či moja mama bude niekedy oddychovať. Či raz ten svoj nový, vysnívaný dom, čo si kúpili, doprerába k svojej spokojnosti, a či raz príde víkend, kedy by si len tak ráno sadla na novú terasu s kávou v ruke a slastným pocitom, že jej je dobre, a nič nemusí robiť, ani dnes, ani zajtra.

Pochybujem.

Neustále si bude hľadať niečo nové, čo sa dá urobiť, čo sa dá upraviť, upratať, prerobiť, alebo aspoň presunúť na iné miesto.

Moja babka je presne taká istá. Má 71 rokov, byt jej chodia obdivovať všetky kamošky - sama si doň šije záclony, nové obliečky, prehozy na postel, stále má upratané, z brigád si kúpila krásny nábytok, starožitný vzhľad, ale nijaká starina. Minulú sobotu sa rozhodla už po niekoľký raz zveľadiť altánok vonku, vytapetovali s mamou steny, vytepovali gauč, vyzametali...

A ja som popri tom lietala hore dole, čistila topánky, triedila veci v šatníku, polievala kvety, prala psie veci, zametala napadané čerešne...

Mám vo svojom živote neustále pocit, že musím niečo robiť, nejako byť užitočná, že mám veľa povinností, ktorým sa treba venovať. A keď sa miesto toho povenujem filmu alebo nedeľnému spánku do desiatej, mám z toho zlý pocit, že strácam čas, a mala by som radšej aspoň povysávať, ak už nie rovno poorať a spasiť popri tom svet.

Pri nosení kameňov som si presne uvedomila, po kom som ten pocit zdedila.
A možno to nie je zdedené! Možno mi to len vtĺkli do hlavy rokmi. Že nemám celý deň len ležať v posteli a čítať si knižku. Alebo ťukať do počítača. Alebo ležať vonku pod stromom a oprašovať si mravce z lýtok. Celý život som si o sebe myslela, že som lenivá, pretože síce som prácu urobila, nechcelo sa mi do nej. Ale strašne sa mi nechcelo! Omnoho radšej by som ležala na gauči a čítala si. Alebo driemala. Proste, veci, aké robí každý správny lenivec.
Vlastne ani neviem, kedy som si to ničnerobenie prestala užívať. Kedy prišiel ten zlomový okamih, od ktorého som začala mať z lenivosti výčitky, a od ktorého som si radšej stále hľadala robotu (a stále hľadám).

Je pravda, že odvtedy robím omnoho viac vecí. Veď to poznáte, komfortná zóna atď, to je všetko super.
Ale prečo by som si, sakra, nemohla svoje leňošenie užiť bez výčitiek?
Ja predsa nechcem byť ako mama, aby som si sadla na svoju novú terasu s kávou v ruke a rozmýšľala nad tým, ako by sme prerobili zase kuchyňu...

Lenže to by som včera večer po preleňošenom dni v posteli s knižkou nemohla počuť: "Prečo nie je umytý riad? Celý deň len ležíš a nič nerobíš!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 30. července 2015 v 22:10 | Reagovat

ach, som rada, ze aj niekto iny to ma v genoch xDD... ako keby som ti zacala pisat, co vsetko neustale robim a popritom si neustale hovorim, ze uz to robit ani nemusim, ze preco proste ja neviem..len tak nesedim, necitam, nepozeram serial...XDDD ... ako napriklad ja a pisanie...hovorim si, ze este tento napad spracujem a potom si dam tak mesiac volna... ale ba!!! uz mam napisane nove osnovy a pritom dobre viem, ze zijem v takom vnutornom pnuti, stale mam toho plnu hlavu, v noci nespim, "zanedbavam" mlada, lebo nie som pritomna mater xD, ponocujem kvoli pisaniu...hovorim si, preco to robim??? este toto a koniec...volno... no iste!!
Minule sme dali s drahym maleho k babke na vikend a dohodli sme sa, ze nasledujucu sobotu prezijeme tak, ze natiahnem na zem paplony a cely den budeme v pyzame, pospavat, pozerat serialy. lenosit.... nie, nedoslo k tomu... milion planov a nakoniec cestne priznanie, ze my vlastne len tak lenosit nevieme...nie, radsej sme nahanali naj burger v meste, uchodili sa hore dole, kupovali kvetinky na parapet xD ...no proste... koniec! na zaciatku tohto leta som si dala zavazok - naucit sa robit NIC...na taky ten francuzsky,ci taliansky spôsob...ked len tak sedis, vychutnavas vinko a kochas sa peknym vyhladom.

2 Mery Mery | Web | 31. července 2015 v 10:17 | Reagovat

Nie je to vôbec jednoduché, keď počas toho ničnerobenia ti v hlave stále svieti kontrolka že "ešte musím toto" a "ešte som chcela spraviť tamto"...
Ale leňošiť je dôležité! Mali by sme sa to naučiť! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama