Bergenský denník: Deň 17

14. září 2015 v 22:20 | Mery |  Chlpaté historky
Konečne!


Konečne dnes viac času na upratanie, dokončenie potrebných vecí a triedenie fotiek!
Ale samozrejme, konečne som v nedeľu videla a zažila fjord. Áno to na tej fotke, to som ja.


V piatok som úspešne na prvý pokus trafila do supermarketu a tentoraz som si udelila väčšiu voľnosť. Kúpila som si kuracinku, rybie filé, zemiačiky i zeleninku. 58 eur, za nákup na dva týždne...to nie je až taká tragédia.
Napriek môjmu dlhému potulovaniu po obchode v snahe zabiť čas som nasledujúcu trištvrtehodinku strávila na zastávke čakajúc na Lenkin spoj z letiska. Po krátkej chvíli som zistila, že zastávka je málo používaná (a hlavne večer), nablízku nie je žiadny dom, len veľký kruhový objazd, inak ľudoprázdno...nuž...tak som to využila a konečne som si mohla od srdca zaspievať.
Lenka úspešne dorazila a šli sme sa pekne vyspať na sobotňajšiu turistiku.
Že pôjdeme na najvyšší kopčok Bergenu, Ulriken, som plánovala. Že to bude taký strmý kopčúrik, som tušila, ale zvládli sme to. S fučaním a mokrým chrbtom, ktorý nám hore krásne prefúkol silný vetrisko, ale zvládli.


Jali sme sa sušiť tričká do tamojšej reštaurácie Sky:skraperen, kde sme si dali čajík (Twinings) za relatívne slovenskú cenu (okolo 3,50 eur).


S novými silami sme šli vyberať trasu ďalej. A prečo si nevybrať tú najdlhšiu? Poďme na Fløyen! Veď je to len 14 km. A hrebeňovkou.
Prvých 15 minút sme ochkali pri každom malebnom jazierku a ovečkách a výhľadoch a kamenných ukazovateľoch. Potom už človek nevedel, kam sa skôr pozerať, a čo z toho fotiť, tak sme usúdili, že je to vlastne nuda.
Hrebeňovka to síce bola, rovinka to ale úplne nebola. Všade kamene a skaly, niekedy som zliezala takmer po štyroch. Naviac silný vietor ktorý ma chvíľami sfúkaval dole. Ale postupovali sme rýchlo a ešte rýchlejšie, a stále sme mali pocit, že tí domáci okolo nás tade doslova utekajú. Niektorí naozaj. A niektorí s malými deťmi na chrbte. Alebo dvaja blázni na bicykloch...


Naľavo vzadu vidno drobnú vežičku - Ulriken, napravo viac vidieť druhú vežičku - náš cieľ. Fotka niekde uprostred hrebeňovky.

Cieľ - druhú vežičku v diaľke sme mali stále na očiach. Avšak nepribližovala sa, obchádzali sme údolie kolom dokola. Postupom času sa začali otvárať aj menej nudné výhľady.


Napríklad tie na môj chrbát.

Na záver sme k vežičke vyšľapali posledný výstup a ja som už rozmýšlala, či sa dolu nezviesť tou lanovkou. Avšak na vrchole nič nebolo. A ľudia smerovali ďalej. Tak sme šli tiež. Nakoniec netuším, či ten vrchol čo sme dosiahli, bol Fløyen, ale toto označenie sme našli aj podstatne nižšie už takmer v civilizácii spolu s vyhliadkou, detským ihriskom a množstvom ľudstva. Odtiaľ sme si ešte zliezli klukatý chodník (už asfaltový) do centra a takmer 20kilometrov dohromady bolo za nami.
Vyčerpané, ale spokojné (i keď sa nám nohy triasli pokaždé, keď sme nad mestom uzreli siluetu Ulrikenu) sme sa vrátili domov, kde nám Peťo ešte urobil echt nórsku večeru: rybičky ulovené vo fjorde. Otvorilo sa vínečko a mohli sme tvrdo zaspať.

Nie však na dlho: 7.45 už sme museli byť v prístave a nalodiť sa smer Sognefjord. Za tento výlet sme si priplatili celkom mastne (cca 160 euro v prepočte), no koľkokrát je človek v Nórsku? A bohužiaľ nemáme už počasie, čas a asi ani zdatnosť dostať sa niekam po vlastných...Počasie nám príliš neprialo, bolo zamračené a upršané, napriek tomu bol výhľad z lode na majestátne hory úchvatný. Na lodi riadne fučalo, hlavne vpredu, ale podarilo sa mi tam dokonca urobiť si "kamaráta" - bradatý týpek v bunde rovnako červenej ako bola tá moja mi venoval vreckovku, aby som si mohla očistiť objektív. Milé!


Väčšina mojich fotiek ale aj tak skončila takto nudne a nahovno, tak ich tu ani nejdem dávať.

Konečnou zastávkou našej plavby bola dedinka Flåm, ktorá sa nachádzala v skutočne malebnom prostredí pod obrovskými strmými horami a dvoma krásnymi vodopádmi, v samotnej dedinke však okrem obchodov so suvenírmi nachádzala už len vlaková stanica, kde sme nasadli na vláčik do Myrdalu. Táto trasa patrí k najkrajším na svete a po jej absolvovaní potvrdzujem, že oprávnene. Človek zase nevie, do ktorej strany vykrúcať hlavu. Zaujímavé veci sprievodca popisuje v hlásení a pri vodopáde Kjosfossen nám dokonca zastavil a mohli sme sa všetci vyhrnúť von a bojovať s Ázijcami o najlepšie fotky a selíčka pri padajúcej vode.


Vo vlaku z Myrdalu do Bergenu sme sa na výhľady už bohapusto vysrali a spali sme. Aspoň teda čo sa dalo spať pri plačúcom dieťati hneď vedľa vás.

Posledný krátky deň sme šli hľadať škótske kravy, ktoré sa zvyknú pásť neďaleko, ale neboli tam. Prvé sklamanie. Nasledovala rýchla prehliadka centra mesta s pomalšou prehliadkou lokálnych suvenírov, ktorá nebola tak úplne úspešná (druhé sklamanie) a potom ešte pomalším vyberaním obeda, ktorý nakoniec skončil v McDonalde (pre mňa asi najhoršie sklamanie celého víkendu).

Posledná spoločná "svojka" na stanici a Lenka začala svoju strastiplnú cestu domov s nechcenou zastávkou v Osle (núdzové medzipristátie). (Momentálne čaká v Prahe na najbližší vlak do Brna ktorý ide až tesne pred polnocou. Čo originálne mala byť už v Brne o tom čase. Nuž čo.)
No a ja som prišla domov a porobila som si konečne svoje. A konečne som napísala poriadny blog. Ešte pridať fotky a môžem pomaly začať pripravovať itinerár pre moju najbližšiu návštevu Zuzku, ktorá príde o dva týždne...


Nasraný chlapec je nasraný. Aj ja by som bola, keby na mňa ryby pľuli studenú vodu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama