Bergenský denník: Deň 21,22 a 23

20. září 2015 v 22:30 | Mery |  Chlpaté historky
Hovorila som si, že nemám žiadne plány na víkend a budem asi len doma. Peťo šiel na víkend za frajerkou niekam smerom na Oslo, Roman robil a Samo s Peťou marodovali, a tak som sa chcela vyspinkať, učiť sa, upratať a čítať si. Ale potom som na facebooku v skupine Erasmus Bergen našla správu, že niekto ide do Jotunheimen a majú miesto v aute. Do Jotunheimenu som veľmi túžila ísť, ale nedúfala som, že sa mi to ešte takto neskoro môže podariť, a hľa, príležitosť!
A tak sme šli. Maďar Atilla čo študuje právo, Nemka Lotte, tiež právnička, Holanďan študujúci educational sciences (a podľa popisu to nie je pajdák), ktorého meno ani po niekoľkých zopakovaniach neviem reprodukovať, a černoch Samuel z Nigérie, čo už má vyštudovanú psychologiu a teraz tu žije, pracuje a študuje ešte japončinu teraz či čo to. No a ja, veterinárka zo Slovenska, žijúca a študujúca v Česku. (To ich stále miatlo, takže myslím, že odchádzali s dojmom, že Československo je stále aktuálne...)


Vyrážali sme v piatok o 3 spred intrákov, čo sú hned o zastávku ďalej od kliniky (kebyže mi dovolia ísť na intrák mohla som bývať takto blízko...ale ako som zistila, bývam si ešte lacnejšie a nemusím zdieľať kuchyňu s ďalšími siedmymi ľuďmi) autom. Hovorím si, prečo ideme už piatok? Veď podľa mapy ten Jotunheimen nie je až tak ďaleko...no chyba lávky, prišli sme do cieľa o 1 v noci! Ale to bolo aj tým, že cestou bola nehoda a potom sme ešte aj trochu zablúdili :) A ďalšia dôležitá vec, tu je všade najvyššia rýchlosť 70 a samý radar. U nás by sme tú istú vzdialenosť prešli omnoho rýchlejšie! Aspoň vidím, že okrem vína by mi v Nórsku chýbala aj rýchla jazda autom.

Prišli sme do Gjendesheim hytte, čo je turistická základňa pri jazere Gjende (najhlbšie jazero v Jotunheimene, asi 20km dlhé a krásne tyrkysové). O 1 v noci rozkladať stan sa nám naozaj nechcelo, naviac v tak silnom vetre, tak sme sa rozdelili, ja a Lotte sme šli do chaty a chalani ostali spať v aute. V chate sa dalo spať na matraci na zemi v spoločnej miestnosti. Obvykle sa aj za toto platí, ale výhoda neskorého príchodu - už od nás nikto peniaze nechcel.
Ráno sme vstali 6.30 a chceli sme chytiť loď na druhý koniec jazera na základňu Memurubu. Lenže sme nejak nevedeli, že si treba kvôli veľkému záujmu dopredu zajednať miesto na člne. A tak sme museli čakať až do 9.30. No nevadí, o 10 sme boli v Memurubu a štartovali sme. Cez hory sme sa potom vracali späť na základňu v Gjendesheim.

Pred nami opäť zhruba 15km, i keď tentoraz s trochu vyšším prevýšením - cez 1000m. Počasie nám vyšlo perfektné, až sa čudujem, aké mám šťastie na počasie! Pripravená som bola, samozrejme dostatočne, i keď tradične treba na niečo zabudnúť. Tentoraz to boli rukavice. Našťastie som to zvládla aj bez nich a omrzla som len mierne.
Každým metrom lepšie a lepšie výhľady, to sa nedá ani popísať....toto bolo presne to čo človek očakáva od Nórska :) Striedavo sme stúpali i klesali a fotili a šlapali. Samé výhľady. Došli sme na miesto, kde sme začali vidieť dve jazerá, každé z jednej strany hrebeňa, a s Atillom sme nadšene začali fotiť. Dobehol nás Samuel a so svojim hlasným černošským smiechom nám vysvetlil, že toto ešte NIE JE ten legendárny "two lakes view". Moja otázka znela, prečo je tu sakra všetko tak nádherné? Kto to má stále fotiť?? (Lotte odpovedala: lebo sme sem kvôli tomu šli 8 hodín a teraz ďalších 8 budeme kráčať! A ďalšie vysvetlenie: Lebo sme v Nórsku!)

Dospeli sme až k brehom jazera na najižší bod hrebeňa, odkiaľ sa už šlo len prudko hore na samotný Besseggen a Veslefjell. To už nie je len prechádzka do kopčeka, ale šplhanie sa po skalách. Človek by neveril, náročné to bolo, fučalo do toho jak divé, nebolo to nič jednoduché, ale Nóri si tam v pohode s deckami idú, 60roční dôchodcovia a pár extrémistov so psíkmi na rukách (som len čakala kedy si ktorý ratlík tam nohu zlomí)! Proste, tvrdá nátura, títo severania... (Pomlčím o deťoch čo tu behali v kraťáskoch, kým som ja čakala na zastávke v spodkoch pod džínsami, fleeske a bunde...)
No ale ten výhľad stál za to!

Celú cestu autom som mala obavy. Zvládnem to? Neumriem tam? Všetci spolupútnici sa ukázali byť skúsení hikeri a ja som len taký maličký turista, i keď odhodlaný... A nakoniec som bola hore skôr ako oni :)
Naša skupinka sa rozdelila a z vrcholu som pokračovala už len s Atillom. Chceli sme čakať aj na ostatných, ale pri pohľade späť sme si to rozmysleli. Blížili sa búrkové mračná a o chvíľku začalo i snežiť. Pridali sme do kroku, snežná búrka na vrchole nebola úplne to, čo by sme chceli.
No a potom už len zostup dolu...slniečko už nesvietilo, tak už ani fotky neboli príliš svetlé, napriek tomu výhľady na Jotunheimen brali dych. Človek nemôže inak, iba sa zastavovať každú chvíľu, uvedomiť si, kde sa nachádza, predýchať to...a urobiť pár fotiek, ako inak.

Dlhá cesta autom domov je, podobne ako turistika, náročná a Samuel by to dvakrát po dni neodšoféroval. Po tom, čo sme sa všetci opäť stretli dole v Gjendesheim a cestou späť sme spravili zastávku vo Flam (áno, ten Flam, kde som bola pred týždňom). Tam nás už čakala izbička v hosteli (za cenu štovrhviezdičkového hotela na Slovensku, plus 10 nokov za teplú vodu v sprche). Stále lepšie, ako spať v stane. Toho som sa bála strašne, pretože predsa len, je september, je to Nórsko, a v noci teplota klesá na nulu...A môj (požičaný) spacák bohvieako teplý teda nebol. Tak som si za to teplo postele ochotne priplatila!
Ráno Atilla strašne chcel ísť ešte na výlet loďou, ale nám sa už nechcelo míňať peniaze a ja som tam už vlastne bola. Tak šiel sám a my sme sa zatiaľ poflakovali po Flam, až kým nebol čas ísť ho vyzdvihnúť do Gudvangen.
A mohli sme ísť do Bergenu. Konečne! Unavení, uzimení a ja naviac s kŕčmi v bruchu (nie je nad väčšieho potešenia, ako dostať svoje dni o týždeň skôr na výlete. Fakt. Ďakujem ti, děloho!). Samuel si vypýtal môj playlist, a tak sme počúvali iron Maiden, na rozdiel od jeho preodšlého rapu. Zdal sa byť naozaj zvedavý, či metal môže byť aj iný ako len vrešťanie. A nakoniec sa zdá, že sa mu Ironi naoaj zapáčili! Skúšala som to aj s inými, ale podľa pokyvovania hlavou a po chvíli i hmkania to Maiden proste vyhrali. Som na seba pyšná. A na silu heavy metalu, samozrejme.

Doma som si znovu užila luxusu sprchy, vlastnej toalety a teplej večere, no zdalo sa mi hlúpe stráviť zvyšok dňa (bolo asi 17.00 keď som prišla) len ležaním...a tak som ešte vyprala, umyla kúpeľňu a pozametala byt. Veď prečo nie.

Na benzín, mýto a parkovné v Gjendesheime sme sa skladali po 260 nok, čln na Gjende stál 140 a noc v hosteli 250nok. Takže to nebolo také hrozné cenovo, každopádne to stálo za to! Veď tam by som sa sama nikdy nedostala...a ktovie dokedy mi vydrží to šťastie na počasie :) Ale všade tu končí sezóna tak 15.9. tak už asi NAOZAJ nikam nepojdem :D

Fotky budú, keď rozbehám photobucket. Už ma nebaví posielať každému fotky zvlášť, dávať ich na facebook a ešte sa s tým babrať na blogu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama