Keď odchádza štvornohý pacient - Blog o tom, že nie všetky chlpaté historky sú veselé...

23. října 2015 v 23:38 | Mery |  Chlpaté historky
Ako veterinárka sa so smrťou, bohužiaľ, musím stretávať často. Vždy som s tým rátala, že to tak bude a musí to tak byť, no nemala som nijakú prípravu na tieto okamihy.

Naša prvá bradáčka uhynula pri nehode s drevom, keď som bola ešte malá. Bolo mi za ňou smutno, ale príliš som tomu nerozumela, a hlavne, nebola som pri tom. Keď mi zomrel škrečok, mala som z toho chvíľu taký..."dutý" pocit, ale vedela som, že bol už starý a že si prežil celkom pohodový život, keďže sme ho ani moc neotravovali. O ostatných psov som zatiaľ prišla len zmenou majiteľa, no pokiaľ viem, obaja ešte žijú. Ich strata ma síce bolela snáď o to viac, no stále som nikdy nezažila ten pocit, keď vám zomiera zvieratko.


Moja prvá skutočná skúsenosť bola potom vcelku tvrdá. Do ordinácie nám prišiel psík v renálnom zlyhaní a skolaboval ešte v čakárni. Okamžite sme sa pokúsili s doktorom o resuscitáciu, avšak bezúspešne. Majiteľka plakala, malá dcérka so slzami v očiach stále opakovala "Mami, čo je Maxovi? Mami, čo sa robí?" (ocko ju hneď potom zobral von) a Maxo zatiaľ odišiel. Nebolo mi všetko jedno. A dodnes som prekvapená sama zo seba, že som si udržala vážnú tvár, a nerozplakala som sa. Ja, čo plačem i pri smrti vo filme!

Odvtedy som bola pri mnohých eutanáziach, i spontánnych úhynoch. V poslednej dobe mnohé eutanázie vykonávam sama, vlastnými rukami. Nerobím to rada, to nikdy. I keď sa to robí o niečo ľahšie, keď vidím, že sa zvieratko už naozaj trápi a že my mu takto od tej bolesti pomôžeme. Každú smrť vnútorne prežívam, a snažím sa, aby bola čo najdôstojnešia a čo najmenej stresujúca. Avšak musíme byť profesionálni. Nemôžeme s majiteľmi plakať. Nemôžeme (a samozrejme ani nechceme) situáciu nijako zľahčovať. Bez ohľadu na to, ako to prežívajú majitelia (niektorí búrlivo, niektorí až bolestne ľahostajne), my musíme mať tú vážnu, kamennú tvár.

No nie vždy to ide.

Pamätám si jednu víkendovú službu na školskej klinike. Dvaja starí páni priviedli staručkú ovčandu a povedali nám, že už prišiel jej čas a že by pre ňu chceli tú poslednú injekciu. Keďže to neboli naši stáli klienti, nemôžeme utratiť psíka len tak, na želanie (nedovoľuje nám to nielen etika práce, ale ani legislatíva), tak sme ich trochu vyspovedali, sučku vyšetrili a urobili sme sono. Jej telo bolo plné nádorov a metastáz a bolo vidno, že už je naozaj slabá, a že teda máme dôvod to urobiť. Ona to však asi vycítila. Pri snahe zaviesť jej do žily kanylu sa veľmi bránila, no podarilo sa nám to. Počas celej procedúry boli obaja starí páni veľmi pokojní. Sučku objímali a upokojovali tichým hlasom. Ako zaspávala, hovorili jej samé milé veci. Ako ju majú radi. Aká bola skvelá priateľka. Ako raz zahnala zlodeja. Ako sú radi, že s nimi prežila tých krásnych jedenásť rokov. Keď som sa na jedného z nich pozrela, videla som, že napriek pokojnému hlasu sa mu lesknú oči.
Keď bolo po všetkom, páni poďakovali a šli domov. A ja som šla do šatne trochu si poplakať.

Tu v Nórsku majitelia príliš nechcú byť pri tom najposlednejšom momente. Sú so zvieratkom, kým nezaspí - pretože najprv sa zviera uvedie do anestézie, až potom sa dá tá posledná injekcia, no potom to už nechávajú na nás. Takže tú poslednú prácu dostávam často ja, pretože je to dobrá príležitosť naučiť sa to. Minulý piatok prišiel starý rotvajler s nádorom semenníku, ktorý ho veľmi bolel. Operácia by mu takmer určite uľavila, majiteľka však nechcela a s plačom sa rozhodla pre eutanáziu. Urobila som to. Bolo mi to ľúto, lebo to nebol až tak beznádejný prípad. Doktorka si všimla, že som posmutnela, a zvestovala mi ešte horšiu správu: to nie je posledný pes dnes, o hodinu príde na eutanáziu aj Michelle. Ostala som ako obarená.

Michelle bola môj najobľúbenejší pacient na tejto stáži. Zlatá retrieverka s doteraz nejasnou diagnózou. Akokoľvek sme sa snažili čarovať s obmedzeným rozpočtom majiteľov, presnú odpoveď sme im nedokázali dať. A ani uspokojivú liečbu. Myslíme si, že mala rakovinu. Slabla a slabla, no napriek tomu vždy prišla a hrala toho najmilšieho psa na svete. Prišla si po pohladenie, zavrtela chvostom, aj keď sme videli, ako veľmi sa už bojí chodiť k nám na kliniku. Už keď sme chceli risknúť radikálnejšie lieky, majitelia to rozhodli inak. Vedeli, že nebude žiť večne a že ďalšia liečba ju už nezachráni, len jej o niečo predĺži život. Rozumiem ich rozhodnutiu.
Napriek tomu som z toho bola veľmi nešťastná. Celú tú hodinu, kým prišli, som chodila po klinike ako bez duše a utierala som si slzy. Nemôžem predsa utratiť Michelle, tú Michelle, veď musím ešte zistiť, čo jej je, a určite jej nejako ešte pomôžeme!
Tušila som, že tá úloha pribudne mne, a chcela som sa tomu vyhnúť. Bála som sa to urobiť. Nemôžem kanylovať psa, keď cez slzy nevidím. Keď prišli, rozhodli sa ísť sa ešte raz prejsť a premyslieť si to. Dúfala som, že sa nevrátia, alebo že sa vrátia, až keď tam už nebudem. Ale vrátili sa a ja som to urobila.

Neplakala som. Ani sa mi netriasla ruka. V ordinácii horeli vonné sviečky, Michelle v tichu spala na matraci. Majitelia ju naposledy so slzami v očiach pohladili a odišli. Zaviedla som kanylu a podala injekciu. Potichu som sa jej ospravedlnila a hladila ju, až kým nevydýchla naposledy. Potom som sa prezliekla, odišla som z kliniky a v autobuse som sa rozplakala.

Niekedy je to ťažké i pre nás, čo smrť vidíme až príliš často. Niekedy nedokážeme hrať úplnych profesionálov. Niekedy musíme dať priechod nahromadeným emóciam.

Nie je to len pes. Nie je to len zviera. Je to priateľ, živá bytosť, pociťujúca bolesť i strach. Nikdy to nám, veterinárom, nebude ľahostajné.

A i keď sa na to snažím nemyslieť, veľmi sa bojím toho momentu, keď nadíde čas aj pre moju malú. Sme na seba až príliš naviazané.

Jeidná zlá vec na domácich miláčikov je, že žijú kratšie, ako my...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tessa Error Tessa Error | E-mail | Web | 31. října 2015 v 12:08 | Reagovat

Ježiš... Úplne ti verím. Neviem, čo sa mi porobilo, ale rozplakala som sa. Asi dvakrát, pri tomto článku. Pri článkoch veľmi neplačem. Skôr keď niekto umrie vo filmoch. Ale teraz... Ježiš. Úplne si ma rozplakala! Je mi ľúto, že musíš takéto veci zažívať často. Naozaj je mi to ľúto.

2 StandyB StandyB | 12. listopadu 2015 v 8:08 | Reagovat

normalne som sa rozprakala....:-/ a to som v práci dokelu ....strašne mi to pripomenulo ako som sa nerozlučila s Paľkom....Paľko bol oriešok ...z časti bol jazvecik....taka chlpatá klobáska :)....a žil s nami 10 rokov...bol to naozaj výnimočný psík ....jediného čoho sa bál bola búrka a ohňostroj....a tak 31.12.2014....sme ho šli večer zavrieť pre jeho dobro do pivnice......nenašli sme ho ...potom okolo 10 večer, keď už pomaly zapaľovali petardý v okolí a vedela som, že sa bude báť nám zazvonil zvonček...a oznamili nám, že nám zrazili psa......plakala som 4 dni nedokazala som sa z toho spamätať ....že som sa nestihla s ním rozlúčiť, že už ho neuvidím držať misku v ústach....preto obdivujem niektorých ľudí, že sa rozhodnu pre eutanáziu ja by som to nedokázala :(

3 Polly Polly | Web | 13. listopadu 2015 v 21:59 | Reagovat

tlacia sa mi slzy do oci... a som rada za veterinarov ako si ty...za takych profesionalov, ktorym ten osud nasich milacikov nie je lahostajny, nie je iba pracou x(... viem, ze sa musis obrnit, byt odbornik a nezlozit sa s majitelmi, no aj ked to boli, dufam ze si co najdlhsie zachovas toto citlive srdce. tiez som prezila tu chvilu, ked sme museli dat zbohom nasmu utrapenemu zvieratku, bol to "len" potkanik, ktoremu sa uz zalievali plucka od staroby a vela trpel, no doteraz si pamatam ako sme s maminou plakali v cakarni a mama povedala "najprv tvoj otec a teraz nas Sedrik"...niekomu to moze prist smiesne, ze tieto dve straty dala zaroveň, ale niektori ludia to pochopia, ten drobcek bol krasne vychovany, hravy a pritulny a stal sa clenom rodiny.

4 Mery Mery | Web | 14. listopadu 2015 v 15:46 | Reagovat

Nie je to vôbec smiešne, pretože na každom živote predsa záleží. A sama nie som vždy stotožnená s tým, že by som mala rozhodnúť, kedy je eutanázia vhodná a kedy nie. Bije sa vo mne vedomie, že nemôžeme zachrániť všetkých a že na každého to raz príde, a že aj to je cesta, ako pomôcť od bolesti a trápenia, a zároveň ten strach z toho, že kto z nás má skutočné právo rozhodnúť, komu sa pomôcť ešte dá a komu nie.
Ale asi si nepomôžem. Je to súčasť našej práce a ľudia s touto požiadavkou prichádzajú. Ale vidím na sebe, že sa stávam opatrnejšia v odporúčaní eutanázie. Už som párkrát povedala - byť toto moje zviera, asi to vzdám, a oni to nevzdali, a to zviera stále žije a kvalita života je uspokojivá...
Každopádne, nechcela som nikoho rozplakať, chcela som len upozorniť na to, že aj keď to navonok nesmieme dávať najavo, aj nás to zasahuje. A nielen mňa, myslím si, že drvivá väčšina veterinárov to tak cíti. Veď všetci sme to začali robiť, pretože sme chceli zachraňovať životy, nie ich ukončovať.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama