Listopad 2015

Knižná rekapitulácia 7-11/2015

29. listopadu 2015 v 12:35 | Mery |  Knihy
Rada čítam. (Ste si možno všimli.) Rada si kupujem nové a nové knižky, a nemusia byť ani nové, môžu byť z antikvariátov, z bookpointov...Kúpené celkom impulzívne v akcii alebo plánovane, keď vyjde nová kingovka.
No čítam strašne málo. A nemôžem sa vyhovárať len na čas, pretože čas by sa našiel vždy. Ale niekedy sa mi jednoducho....nechce. Alebo mám chuť na špecifickú knihu, no nemôžem ju čítať, lebo ju nemám pri sebe. Momentálne v Nórsku mám so sebou len čítačku (a Eca, ktorého som naposledy kúpila) a jej obsah ma občas nenadchýna.
A niekedy som proste len tak unavená mentálne, že si neviem ísť oddýchnuť ani pri knihe, a radšej si pustím seriál, pretože je to menej náročné.

Sú to všetko len výhovorky, ja viem. Ale čo narobím. Pár knižiek som od leta ale prečítala, a tu sú.

Vianočný nórsky špeciál

16. listopadu 2015 v 21:42 | Mery |  Zápisníček
V sobotu sme mali vianočnú party na klinike. Áno, vianočnú. Áno, v novembri. Nie, nie sú tu šialení ako v Amerike, len jednoducho tento termín bol jediný, na ktorom sa všetci vedeli zhodnúť. A nie, vôbec mi to nevadilo!

Dobrá rada hneď na úvod: na nórsku vianočnú oslavu treba prísť slušne oblečený a predovšetkým hladný. Ja som bola vychovávaná k skromnosti a slušnému správaniu a k tomu patrilo aj to, že na návštevách sa nepatrí byť pažravý. Tak na to tu kľudne zabudnite, pretože ničím nepotešíte Nóra viac ako tým, že sa postavíte a pôjdete si po dupľu.

Druhý dôležitý poznatok: zabudnite na diétu aj vegetariánstvo. Vianočné jedlo je tu mäso. Aj dve "kolegyne", ktoré som doteraz nikdy nevidela jesť nič, čo len vzdialene pripomína mäso, si naložili riadny kus ovce. Tak to proste je.

Samozrejme nepovažujem sa za nijakého odborníka na tradičnú nórsku kuchyňu, takže to čo tu píšem, je vyložene moja (jediná) skúsenosť a to, čo mi sami Nóri k tomu povedali.

Drobné nórske radosti

13. listopadu 2015 v 21:08 | Mery |  Zápisníček
Čas ubieha tak rýchlo a ja už o mesiac opustím túto chladnú, ale krásnu krajinu a vrátim sa k ešte mrazivejšej realite štátnicových blokov.


Dni sa mi tu trochu zostereotypizovali a dostavila sa i ponorka, taká menšia. Naštastie len na byte. Na klinike sú všetci úžasní a nesmierne milí a to ma hrozne teší.

Medzičasom som tu oslávila aj narodeniny, a nakoniec som nebola tak sama, ako som sa bála, že budem - stretla som pár krajanov a bolo to fajn, dokonca aj bryndzová nátierka bola! Zaspievali mi dokonca aj Happy birthday, ľudia, ktorých som videla poprvé v živote (a kamoš, samozrejme, ktorý o tom vedel) - to bolo ozaj nečakané a takmer sa mi tisli slzy do očí.

A keď sa na klinike dozvedeli, že mám narodeniny (snažila som sa to ututlať, lebo akosi nerada oslavujem), vysvetlili mi, že ja možno oslavujem nerada, ale ONI oslavy MILUJÚ a nie je šanca aby som sa tomu vyhla. A tak som na ďalší deň bola zavolaná k vyšetrovaciemu stolu prekrytému sterilnou operačnou rúškou (akože obrus), a tam na mňa čakal čokoládový koláč, sviečky i karta s blahoželaním. Dojali ma, naozaj. A prehodnotila som vďaka tomu svoj postoj k oslave narodenín. Asi by som sa mala začať viac tešiť z toho, že som sa dožila ďalšieho roku a že sú okolo mňa ľudia, ktorí sa z toho radujú tiež.

Naposledy som spomínala, že by som rada nakupovala...a tak som sa minulý víkend konečne vybrala obzrieť tunajšie obchody. No, aby som bola úprimná...stačilo mi nazrieť na cenovky v jednej obuvi a usúdila som, že lokálna sieť second handov mi bude musieť stačiť.
Namierené som mala na topánky, akékoľvek jesenné až zimné, ktoré mi hneď nepremoknú a ich nákup ma nezruinuje. A keďže som na poslednú sobotu dokonca dostala pozvanie na koncert, povedala som si, že nájsť si nejaké pekné pletené šaty by tiež nemuselo byť zlé. Pletené šaty sú môj posledný výstrel do prázdna. Nikdy sa mi to nepáčilo, a z ničoho nič si hovorím, musím ich mať!

A tak som vošla do prvého Fretexu najbližšie pri stanici, rozhliadla som sa na vôkol a zistila som, že oblečenie i obuv sú až úplne vzadu. A cestou som nevyhnutne musela prejsť okolo regála s knižkami.

Tušíte správne. Kúpila som si knihu.
Ale žiadne šaty, a už vôbec nie topánky.

Hneď v ďalšej pobočke som už bola o niečo úspešnejšia. Vybrala som si tielko! :D Pretože letné tielko je presne to, čo človek potrebuje v novembri v Nórsku.

Aspoňže som tam našla aj uchádzajúce čierne čižmy pod kolená bez opätku, v dobrom stave, za prijateľnú cenu a v mojej veľkosti. Neváhala som a okamžite som ich vzala. Tfuj, tak to by sme mali, z najhoršieho sme vonku, už žiadne bežecké tenisky!

V poslednej pobočke som sa zastavila už len pre istotu, bohužiaľ, žiadne pekné šaty ani tu. A tak som vliezla aspoň do hypermarketu (ktorý sa volá Coop ale s našou jednotou toho moc spoločného nemá, tu nájdete úplne, ale ÚPLNE všetko!) a kúpila som si lak na nechty.
Pretože prečo nie.

A potom som si uvedomila, prečo som si doteraz nekupovala takéto svetlé farby. Pretože mi nepristanú!
Ale to ma v tej chvíli netrápilo, pretože som mala nové topánky, nalakované nechty, čierne nohavice a slušnú blúzku, a cítiac sa po dlhej dobe ako žena som vyrazila na koncert. Spoločnosť mi robil Honza, ktorý zhodou okolností tiež študuje v Brne, a šli sme si vypočuť festival vokálnych kapiel. Napriek tomu, že sme nerozumeli vtipom v nórčine, sme sa príjemne zabavili, skupiny boli na úrovni a celé to bolo veľmi kultúrne, a to som presne potrebovala!
(A dokonca som dostala aj kvietok...ktorý som s postupom večera premenila na šalát. Evidentne si neviem vážiť gentlemanov.)


Noc bola ešte mladá a tak sme šli na pivo a cider a ešte jeden a potom bolo už veľa hodín a ja som musela ísť na platený nočák.

Príjemný večer všeho všudy.

Tento týždeň mala naša klinika pohotovosť a dostalo sa i na mňa, odslúžila som si dve nočné. Viac menej som tak bola na klinike oba razy viac než 24 hodín v kuse...pretože len zato, že ostávam i cez noc, predsa nevynechám dianie cez deň! Prvú nočnú som mala hneď v pondelok a bola celkom rušná, nádherný obrovitánsky vlkodav dostal akútny zápal pľúc, malý jack russel pojedol majiteľke tabletky, ďalšia fenka zvracala a posledný starý beauceron u nás strávil posledné tri hodiny svojho života. Napriek pokročilej nočnej dobe sme sa snažili byť s doktorkou profesionálmi, avšak prosím vás, ľudia, naozaj.
Pohotovosť je pohotovosť, nechoďte nám tam s tým, že psík už dva mesiace pokašliava. Rozhodovať sa o tretej ráno, či psa utratiť, alebo nie, je na mieste pokiaľ príde po ťažkom úraze alebo pri torzií žalúdka....nie preto že vy nemôžete spať a potrebujete sa s nami o tom rozprávať. Toto úplne bez problémov mohlo počkať do rána. Ja som veľmi chápavý človek, ale niektorí ľudia by tiež mali chápať, že toto nie je náplňou našej práce počas nočnej služby.

Včera som na klinike ostala na noc úplne sama, len s diabetičkou Fridou ktorá ostala na infúziu a kontrolu glykémie. Slúžiaca doktorka šla domov, s tým, že príde, ak niekto zavolá. Friduška si po 10 minútach nášho samostatného gazdovania kanylu úspešne vytrhla a keďže bez niekoho, kto by mi psa pridržal, ju nezakanylujem, musela som ju z infúzie vysadiť. Následné podozrivé zvuky z haly ma inšpirovali k tomu, aby som Fridu zobrala z hospitu k sebe na posteľ.
Nutno dodať, že na klinike som bola úplne sama, zamknutá a zdroj zvukov sa mi nepodarilo identifikovať.


O pol druhej v noci už prišiel pacient, opäť malý psíček ktorý ochutnal paničkine tabletky. Veľmi populárne tieto dni očividne! A hneď za ním pes, ktorý si pre zmenu pochutnával na ozdobnom štrku na záhradke a teraz ho bolelo bruško, lebo to holt ide ťažko zase von. Ach, tieto nenažrané psíčence.

Všetko však dobre dopadlo, i Fridu sme nastavili na úvodnú dávku inzulínu, a tak dúfam, že sa našim pacientom darí.

No a dnes som sa potešila fajn vychádzkou so Zarou a trochou voľna. Zajtra máme vianočnú party na klinike, tak zas sa mi podarí na chvíľu vypadnúť. Plánujem napiecť brownies, otvoríme vínko a beriem aj originál slovenskú slivovičku domácu. Teším sa!