O smutných sliepočkach

28. února 2016 v 16:23 | Mery |  Chlpaté historky
Niekoľko liet po sebe som zvykla chodiť na brigádu k nám do fabriky, privyrobiť si trochu na školu. Sedávala som v kancelárii, pomáhala s archiváciou, inventúrami a čímkoľvek, čo bolo práve treba. Bola som tam už pravidelný letný osadník, nuž som i bola pomerne známa, nielen preto, že som bola jedna z mála žien v chlapskom kolektíve, ale tiež sa rozšíril fakt, že som adeptka na veterinárku.
Moja brigáda síce zdanlivo nemala so zvieratami nič spoločné, i keď, ako povedal kolega - hovädá by sa tam našli, občas ma však počas pracovnej doby vyhľadali ľudia s prosbou o radu.

Podobne ma tak jedného dňa navštívil kolega z oddelenia, kde pracuje aj moja mama, Vilko sa volal, taký starší, milý pán.
A hovorí: "Marienka, sa chcem spýtať... ja mám doma sliepočky. A začali byť akési smutné."


Trošku sa mi zatmelo pred očami, smutné sliepočky nie sú tak celkom moj rajón, ale vravím si, nevadí, možno niečo spolu vymyslíme. A Vilko pokračuje:
"No. A tak som ich začal obveselovať sekerou."

To som už v hrdle dusila hysterický smiech. Tak smutné sliepočky najlepšie rozveselí sekera! To vás na škole veru nenaučia!
Po prvotnom šoku som sa pokúsila vyzvedieť od Vilka aspoň akú-takú anamnézu. Koľko mal Vilko sliepočiek? Kedy asi začali byť "smutné" a ako sa to prejavovalo? Vyšlo najavo, že sliepočky (a jeden kohút) začali posedávať, nechceli moc žrať, a čo by gazda sám vymyslel, spýtal sa suseda, čo s tým. A dobrý sused mu požičal balenie prípravku, že jeho holubom to výborne pomohlo, keď boli smutné!
Tak Vilko nasypal chorým (a smutným) sliepočkam Metronidazol, čo je antibiotikum, ktoré sa používa na trichomoniázu holubov. A rozhodne nie je určené pre sliepky.
"No ale veru, ono im to ani moc nepomohlo, niektoré pokapali, niektoré som teda zabil, ale ono, keď som ich aj otvoril, tak mali tie vnútornosti také divné, no tak som ich zakopal radšej, ale ostal mi ten kohút ešte a tak mi je ho ľúto zahrabať, taká polievka by z neho dobrá mohla byť...tak som sa chcel spýtať, že či ho môžem zjesť, keď som mu dal ten liek," dostal sa Vilko vlastne k jadru veci.

Vždy je trochu problém, keď si chovatelia liečia zvieratká na vlastnú päsť. Sused mu asi nechcel uškodiť, no dať na radu niekoho, kto nemá to odborné vzdelanie, sa vyplácať naozaj nemusí.
Ak sa dávajú liečivá potravinovým zvieratám, ako sú sliepky či dobytok, musia sa dodržiavať takzvané ochranné lehoty - to je doba od podania toho lieku do dňa, kedy už vo zvierati tento prípravok sa nenachádza v množstve, ktoré by nejak znehodnocovalo mäso, mlieko, či vajcia, alebo by ohrozovalo zdravie človeka. Tieto lehoty sa dočítame v príbalovom letáku, ak tam nie sú, obvykle platí 28 dní na mäso, 7 dní na vajcia. Čo však s metronidazolom, ktorý nieže nemal ochranné lehoty napísané, ale na obale je výslovne uvedené, že NIE JE URČENÝ PRE POTRAVINOVÉ ZVIERATÁ?

Je to z toho dôvodu, že akékoľvek množstvo reziduí predstavuje riziko pre ľudské zdravie.

Vilko chcel ušetriť a nakoniec si akurát uškodil. Tak som mu vysvetlila, že ak veľmi chce a bude kohúta mať len doma do polievky pre seba, môže skúsiť počkať tie 4 týždne (kohút sa zdal byť ešte celkom veselý, asi ten smútok od sliepok nepochytil), a zarezať ho potom, ale že tam to riziko je a je to na jeho vlastnú (ne)zodpovednosť.

Pekne mi poďakoval a pobral sa zase za prácou.

Je vôbec treba písať ponaučenie na záver? :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 3. března 2016 v 22:08 | Reagovat

:D ja viem, ze by mi tych smutnych naliekovanych sliepociek malo byt luto xD...ale proste som sa nasmiala! hlavne pri tom lieceni sekerou xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama