Knižná rekapitulácia 12/2015-2/2016

3. března 2016 v 22:09 | Mery |  Knihy
Iste som za tie tri mesiace mohla tých knižiek zvládnuť i viac. Ostatne, v zásobe ich mám naozaj dosť. Nehovoriac o tom, že konečne prečítať všetky knihy, čo som domov navláčila, patrí medzi moje 101 things. A čas sa mi kráti.
Myslíte však, že mi to bránilo v tom, aby som si objednala 6 nových knižiek?


Bohužiaľ sa z knižiek ešte teším len na diaľku. Už tradične som si ich nechala prevziať Paťou a ušetriť tak na poštovnom (a mamu od šoku.) Takže tieto v dnešnej rekapitulácii nenájdete. Popravde, je dosť možné, že sa ku mne fyzicky dostanú až niekedy pred Vianocami.

O pár dní nato, dva dni pred štátnicou, mi pondelkové ráno nesmierne spríjemnila správa na Facebooku. Od Martinusu. Vraj som vyhrala novú knižku od Paola Giordana! To bolo radosti! Ešte nikdy som u nich nič nevyhrala! (Nehovoriac o tom, že je to po dlhej dobe jediná vec, kvôli ktorej som rada, že ten účet na Facebooku mám.)
Ale ani túto knižku ešte nemám! Napísali mi, že to trochu potrvá. Takže ešte stále trpezlivo čakám.

A teda, ktoré knižky sa mi podarilo prečítať, keď nie tie vyššie uvedené?


ARTO PAASILINNA: AUTOBUS SEBEVRAHOV


Už v poslednej rekapitulácii som spomínala, že som túto pomerne krátku knižočku načala. A veru som ju aj dočítala asi o deň či dva, no už som si ju ušanovala na ďalší článok. Arto Paasilinna je fínsky autor, ktorému jednoznačne dám šancu aj do budúcna - nejaké ďalšie e-knihy od neho už v čítačke čakajú na svoju chvíľu.
Autobus sebevrahov začína bizarným stretnutím dvoch Fínov, odhodlaných spáchať samovraždu. Zídu sa náhodne v rovnakej kôlni na fínskom vidieku a svoje plány tak musia odložiť. Spriatelia sa a napadne im revolučná myšlienka - čo keby spojili sebevrahov z celého Fínska a svoje znesenie zo sveta vykonali ekonomicky a efektívne? Veď takto by možno pozostalí získali aj zľavu v pohrebníctve...Cestujú po krajine (a neskôr i po Európe), zbierajú samovrahov, spoznávajú ich životné príbehy a plánujú čo najlepší spôsob hromadnej samovraždy.
Téma síce viac než pochmúrna, avšak príbeh je plný humoru (predovšetkým čierneho), takže sa kniha ľahko čítala. Došlo síce i na tragické okamihy, celkové vyznenie knihy bolo však veľmi pozitívne.
8,5/10

WALTER ISAACSON: STEVE JOBS


Nezvyknem čítať biografie a toto bola snáď moja úplne prvá. Pustila som sa do nej ešte v auguste cestou do Nórska a dočítala som ju až teraz v zime. Nielenže bola obsiahla, ale bola aj pomerne náročná (čítala som ju v angličtine) a čo bol asi najzásadnejší faktor - nejak som si k Jobsovi nevedela nájsť cestu.
Myslím, že nie je treba sa rozpisovať o obsahu knihy. Kto to bol Steve Jobs, to vie dnes už snáď každý. No, možno s výnimkou mojej mamy. Tej keď som o knihe rozprávala, tak síce trochu tušila o koho ide, ale vlastne ani nevedela, že už zomrel, a čo vlastne robil. A to je vlastne druhá vec - každý ho poznal, no možno nie každý presne vedel, čo vlastne Steve Jobs robil, a to vrátane mňa. A keby Paťa nie je z prostredia informatického, tak sa k tej knihe ani nedostanem, pretože nejakí počítačoví magnáti mňa predsa nemôžu zaujímať. Alebo áno?
Prvá vec, čo ma na knihe upútala, bola, že autor veľmi pútavým spôsobom prepojil život Jobsa so samotnou históriou moderných osobných počítačov a techniky okolo toho. Fascinoval ma pohľad na ľudí, ktorí "z ničoho vymysleli niečo". Dodnes môj rozum ostáva trochu stáť nad tým, ako to niektorí ľudia dokážu - vymyslieť zariadenie, ktoré zatiaľ nikto nepotrebuje a nikto o ňom ani nesníva, a potom ho technicky aj naozaj skonštruovať.
Samotná postava Jobsa mi spočiatku tak trochu liezla na nervy. Bolo jasné, že je to nadaný a inteligentný človek, no tie veci tvoriace jeho osobnosť mi prekážali v tom, aby som si k nemu vytvorila hlbší vzťah. Za toto však klobúk dole autorovi - o Jobsovi písal naozaj otvorene a bez príkras. Pomerne veľkú časť knihy som prehundrala. Prečo je tento človek tak ospevovaný? Čo on sám urobil okrem toho, že bol protivný na ľudí okolo, kradol nápady i patenty a nútil pracovníkov pracovať tak, ako by ich asi v živote nenapadlo? V časti, kde Jobs stratil svoju pozíciu v Apple a založil NeXT, ma zas rozčuľovala jeho neskutočná márnotratnosť. Bol tak posadnutý dizajnom a svojim perfekcionizmom, že vyhodil neuveriteľné peniaze za (pre ostatných) zbytočnosti pre firmu, ktorá sa ešte vlastne ani len nerozbehla a nemá zisky.
Ako však kniha a s ňou Jobsov život a kariéra postupovali, môj vzťah k nemu sa začal meniť. Nezačala som ho mať hneď rada, ale začala som ho chápať. Jeho perfekcionizmus, láska ku každému detailu každého produktu, jeho zainteresovanosť v každej fáze vývoja a výroby až po samotný predaj...to všetko nakoniec vytvorilo to, čím Apple vlastne je.
Ešte stále bol protivný na ľudí. Nebol najmilší ani k vlastným deťom a ešte stále mi dokázal liezť na nervy, no už som mu začala lepšie rozumieť. A pochopila som aj, že jeho kúzlo spočívalo práve v tom, že dokázal dohnať ostatných ľudí k neuveriteľným výkonom, donútil ich premýšľať úplne inak, ako boli zvyknutí...a to je niečo, čo len tak každý nedokáže. Potom už nie je až tak podstatné, či niečo vyprodukoval i sám, vlastnými rukami.
Nakoniec, po dočítaní knihy som si uvedomila, že moje rozčúlenie prešlo cez pochopenie až k skutočnému obdivu. A taktiež túžbe vlastniť nejaký Apple produkt, ale to je už vedľajšie :D
10/10

MICHAL HVORECKÝ: DUNAJ V AMERIKE


A po náročnej angličtinárskej lekcii som si musela trochu osviežiť tiež rodný jazyk, a čím iným by to šlo lepšie, než práve slovenským spisovateľom?
Fanúšikom Michala Hvoreckého som bývala už od čias gymnázia, kedy som nadšene hltala do absurdity vyhnané príbehy ako Plyš či Eskorta. Doma vlastním od neho knihy dve, vynikajúcu zbierku fejtónov Pastiersky list, a práve Dunaj v Amerike, obe podpísané od autora. Občas tiež zablúdim i na Hvoreckého blog.
Skrz všetko vyššie napísané tak trochu nerozumiem, prečo som čítanie Dunaja toľko odkladala. Mám ho doma už minimálne dva roky. A tuším som ho i v lete niekedy načala, dostala som sa len na stranu 50.
A musím sa priznať, že som s knihou mala trochu problém i na druhý pokus. Nie som si celkom istá, čím to je. Či mi tak trochu prestal vyhovovať jeho štýl v dlhšej próze. Pretože fanúšikom jeho blogov a tých kratších prác som stále! No k tomuto románu som si nejak vzťah nevybudovala. A na rozdiel od Jobsa sa to ani nijako nezmenilo počas čítania. Svoje asi zohralo aj to, že hlavná postava Martin (alebo hlavné postavy, vrátane Mony) mi neboli ani trochu sympatické a viac menej mi bolo úplne jedno, ako sa plavba po Dunaji skončí. Pasáže popisujúce históriu Dunaja, mestečiek na jeho brehov i ľudí, ktorým rieka nejakým spôsobom zmenila život, boli zaujímavé, ale niekedy možno až príliš obšírne. Súdim podľa toho, že som pri knihe občas natvrdo zaspala, čo u mňa nebýva dobré znamenie.
Len stručne k deju - Martin, bývalý prekladateľ, pracuje ako vedúci plavby v spoločnosti, ktorá sprostredkuje zájazdy pre amerických dôchodcov. Spolu s partiou pomerne obmedzených a otravných, ale bohatých Američanov sa plaví po Dunaji, snaží sa pre nich vytvoriť "exceletný" program, ktorý by mu vyniesol čo najlepší zárobok. Avšak na lodi sa nečakane objaví čierna pasažierka Mona - Martinova detská láska. Ako plavba pokračuje, začínajú sa na palube objavovať i mŕtvoly a Martinova situácia sa komplikuje. Všetko vyvrcholí v Delte Dunaja, kde sa plavba za dramatických okolností končí.
Dejová linka s Američanmi ma celkom bavila. Celkom pekne reflektovali obmedzených a nevzdelaných ľudí, ktorí často rozčulujú i mňa, i keď som sa tak trochu nevedela zbaviť pocitu, že spôsob, akým to Hvorecký podáva skrz Martina, je tak trochu arogantný. V tom zmysle že "aha, koľko zaujímavých vecí viem ja, koľko pekných cudzích slov viem použiť ja, a vy, vrátane vás čitateľov, ste hlúpejší než ja"... Možno to tak myslené ani nebolo, ale rozhodne mi to tak chvíľami prišlo. A možno naozaj hlúpnem ja, ktovie.
No a ku koncu, tak ako sa čoraz roztekanejším stával Martin, tak podobne i kniha, a ak som sa aj tešila na nejaký zaujímavý Hvoreckého koniec, tak som sa ho príliš nedočkala - tak trochu nelogické, tak trochu nedotiahnuté, výsledný dojem nepríliš dobrý.
6/10

IAN McEWAN: NEVINNÝ


Ian McEwan, to je môj obľúbenec už od doby, čo ma pani učiteľka B. donútila ísť recitovať kúsok Betónovej záhrady. Tá pasáž nebola príliš šťastne zvolená a ani som ju príliš dobre nepredviedla, vyhrala som však vďaka tomu aspoň poukážku do kníhkupectva a celoživotnú lásku k tomuto jedinečnému Britovi. Snažím sa skompletizovať si zbierku jeho tvorby, a celkom to aj ide, ako môžete vidieť už na úvodnej fotografii - Dítě v pravý čas mali vo výraznej zľave, čo som musela okamžite využiť. Ale teraz teda k Nevinnému.
Mladý Angličan Leonard prichádza do Berlína pracovať na tajnom projekte spolu s Američanmi. Práca ho baví a pohlcuje, v Berlíne sa mu však podarí i rozviť svoj doteraz neexistujúci milostný život s krásnou nemkou Mariou. Ako to však v mcewanovských knižkách chodí, každá idylka sa v jednom kritickom bode zlomí natoľko, že hlavné postavy sa z toho už nemajú šancu spamätať. Alebo majú?
McEwan ma neprestane fascinovať. Jeho obľúbená téma studenej vojny sa prelína s ani náhodou nie studeným ľúbostným príbehom, ktorý je však vykreslený veľmi realisticky a Leonard sa nevyhne i hroznému prešľapu vo vzťahu k Marii.
Zlom prichádza vo chvíli, kedy by to človek najmenej čakal (a nebudem teda ani prezrádzať, kedy, ani čo - ja, čoby prototyp naivného čitateľa, kategória, ktorú som si sama vymyslela :D som bola veľmi prekvapená!). A tu sa prejavuje ďalšia charakteristická črta tohto autora. Vo chvíľach najhlbšej hrôzy z vývoja situácie, často veľmi tragickej, prejaví ten svoj britský suchý a tak trochu čierny humor. Málokedy sa stane, aby som vyprskla do smiechu pri čítaní o rozrezávaní mŕtveho tela.
Mne sa na McEwanovi asi najviac páči to, že bravúrne popisuje, ako náhodné udalosti dokážu prevrátiť ľudský život úplne naruby, rozvrátiť medziľudské vzťahy, a vôbec celý príbeh priviesť až do absurdity, avšak stále ešte maximálne reálnej a realistickej. Napriek tomu, že všetky jeho knihy majú tieto spoločné črty, každá je však iná a k podobným témam pristupuje vždy trochu inak, tak, aby ma to pokaždé dokázalo absolútne fascinovať.
Nevinného by som možno nezaradila medzi moje najobľúbenejšie McEwanove diela (myslím, že trojicu Betónová záhrada, Pokánie a Sobota neprekoná už nikdy nič), stále je to však výborná kniha, ktorá ma bavila po všetkých stránkach od začiatku až po koniec a po dočítaní som si mohla spokojne povedať: "Bolo to super. McEwan je super."
Mám chabú slovnú zásobu.
8,5/10

JOSEPH MONNINGER: NESMRTEĽNÁ NA VODÁCH


Podobne ako biografie, ani ľúbostné romány nepatria medzi knihy, ktoré by som nejak aktívne vyhľadávala. Avšak Nesmrteľná na vodách ma zaujala prepojením s prírodou v popise, a tiež tým, že autor je muž, čo sľubovalo trochu menej preromantizovaný a presladený pohľad na danú tému.
Avšak keď sa stretol Cobb a Mary a bola to láska až za hrob, taká, aká sa zažíva len raz za život....proste láska, aká zrejme existuje len v knihách, trošku som zapochybovala, či mužský autor je až taká dobrá záruka.
I keď definícia tejto "Yetiho lásky" v Nesmrteľnej na vodách sa mi naozaj veľmi zapáčila:
"Nečakáš že by si ju niekedy stretol, ale počul si, že je niekde vonku, no mohla by to byť iba legenda. A predsa ju neprestávaš hľadať." To je yetiho láska. A o takej láske je táto kniha.
Cobb a Mary sa stretli pri splavovaní rieky Allagash. Cobbova láska k Mary každým dňom rastie. Na rieke stretávajú dievčatá z Čungamungy, ktoré sú všetky ťažko choré a na rieku chodia naberať sily pre boj s chorobou. Aj Mary bola jedným z dievčat Čungamunga. Mary je veľmi svojská, enerická osôbka, a má 50% šancu, že chorobu má, alebo nemá. Nechce to však vedieť. Cobbovi dáva šancu, aby sa rozhodol, či život s ňou chce riskovať.
Cobb sa však samozrejme zjaví pri Mary i v Indonézii pri návšteve Marynho brata a ich láska je nadobro rozhodnutá. V knihe ďalej prežívame ich spoločný život, poznačený Marynou rozvíjajúcou sa chorobou. Ešte raz a naposledy sa vrátia do divočiny na Allagash, aby splnili Maryno posledné želanie.
Čo k tomu dodať. Som len jednoduchá ženská, pri romantike si aj poplačem. Je fakt, že som mierne skeptická, čo sa týka "yetiho lásky", ktorá je naozaj harmonická a bezproblémová až do samotného konca, ale im dvom by som to naozaj priala. Veľmi sa mi páčil charakter Mary, ktorej záľuba v krkavcoch a prírode mi veľmi imponovala, ale tiež mala veľmi inšpiratívny prístup k svojej chorobe. Scény z divokej prírody v Maine alebo korytnačieho raja v Indonézii boli tiež veľmi silné. Tak ja neviem. Občas to asi chce niečo sladšie. Niečo, čo napriek smutnému koncu pohladí po duši a vyznie vlastne optimisticky.
7,5/10

FJODOR MICHAJLOVIČ DOSTOJEVSKIJ: ZÁPISKY Z MŔTVEHO DOMU


Niežeby som nebola fanúšikom ruskej literatúry. Predovšetkým Michail Bulgakov patrí medzi mojich obľúbencov. Ale k takému Dostojevskému som sa nejak nikdy nedostala. Aj som sa toho asi bála. Ale bola som na návšteve u Romana, ten si všimol že pokukujem po jeho poličke, a tak hneď vytiahol Zápisky so slovami: "Toto je asi najlepšie, čo tu teraz mám, toto si vezmi a prečítaj." Mala som trochu pochybnosti skrz štátnice, ale po tej prvej som sa k tomu naozaj odhodlala.
A veru som to aj pomerne rýchlo dočítala. Trochu pomohlo, že to nebola až tak hrubá kniha.
Čo som na začiatku netušila bol fakt, že i keď zápisky píše fiktívna postava Alexandra Petroviča, ide vlastne o autobiografiu. Sám Dostojevskij strávil pár rokov na katorge na Sibíri a tento zážitok hlboko ovplyvnil jeho ďalšiu tvorbu.
Takže ako som už naznačila, Zápisky z mŕtveho domu sú vlastne zápisky zo života na sibírskej katorge, medzi trestancami, vrahmi, zbojníkmi. Téma opäť náročná a pochmúrna a hoci nie je primárne odľahčovaná humorom ako u Paasilinnu, predsa som sa pár ráz i pousmiala. Dostojevskij očami svojej hlavnej postavy analyzuje charaktery svojich spoluväzňov, snaží sa ich pochopiť, zároveň sa snaží vyrovnávať so svojou vlastnou úzkosťou a clivotou. Veľmi ťaživé dojmy som z tejto knihy mala, ale zároveň som bola fascinovaná. Bola napísaná veľmi pútavo a zároveň kládla zásadné filozofické otázky o ľudskej dôstojnosti, slobode a nádeji, ktoré sú aktuálne i dnes.
Odporúčam všetkými desiatimi.
10/10
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 6. března 2016 v 14:06 | Reagovat

gratulujem k vyhre :) McEwan je aj moj najoblubenejsi autor... mam k nemu taku posvätnu uctu, ze ho citam hadam len raz za zopar rokov xD..aj preto, ze na mna vzdy tak silno zaposobi, ze sa z jeho pribehov dlho spamatavam...
moja trojica oblubenych je - Amsterdam, Betonova zahrada a Pohostinnost Cudzincov... ale citala som aj Sobotu, aj Na Plazi a urcite dozreje cas i na tuto knihu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama