Červen 2016

Knihy a technológia (to znie ako strašne odborná esej, ale je to len pár mojich postrehov k tejto téme :-)

18. června 2016 v 20:00 | Mery |  Knihy
Knihy milujem. K tomu nie je nutné nič dodávať. Nikto ma k tomu vlastne nemusel viesť, nikto mi nemusel nasilu čítať rozprávky pred spaním. Našla som si k nim cestu sama. Dlhé roky len vďaka knižnici či požičiavaniu medzi priateľmi, pretože mama ma v hromadení vlastných kníh príliš nepodporovala (zlá mama! taká ja nebudem!!!) - lebo vraj, "veď to nebudeš znovu čítať"! Pche!
Ok, odhliadnuc od potteroviek, ktoré sa už od toľkého opakovaného čítania takmer rozpadávajú, som väčšinu kníh naozaj neprečítala viackrát. Ba podaktoré som zatiaľ neprečítala vôbec.
Napriek tomu, odkedy môžem sama hospodáriť s peniazmi, určitá čiastka často padne práve na knihy. Niektoré vyslovene zbieram - kingovky či mcewanovky doma raz proste budú všetky (s tým Kingom mám teda čo robiť), niektoré kupujem len na náhly popud, napríklad "lebo aha, akcia". Významnú časť potom tvoria aj knihy zozbierané z Knižných búdok, podedené a podobne.
Jednoducho, knihy rada nielen čítam, ale ich aj hromadím, a moja knižnica raz bude tvoriť hlavnú výzdobu môjho budúceho bývania (spolu so zvieracími chlpmi, lebo aj zvieratá mám tendenciu hromadiť).


(Fotka náhodne nájdená v archíve, pochádza z jedného z mnohých "triedení" a reorganizácií mojej knižnice, a nie, ani náhodou na nej nie sú všetky)

Tomu pocitu, keď držím novú knihu v rukách, rozodujem sa, ako ju zaradím do police, listujem ňou, opájam sa tou nezameniteľnou vôňou - tomu sa nič nevyrovná. A preto som sa akejkoľvek inej alternatíve dosť vyhýbala. (No dobre, Twilight som si prečítala v počítači, lebo sa to vtedy ešte nepredávalo a stejne to nebola kniha hodná tých peňazí).

Ani neviem, čo to bolo za náhly skrat, že som si na jedny narodeniny vypýtala čítačku. Myslím, že som si predstavovala, že do nej nahrám učebnice, a nebudem tak odkázaná len na počítač či ťažké výtlačky.

Nemusím asi hovoriť, že učebnicu vo svojom Kindli nemám ani jednu...

Veľmi rýchlo som pochopila, aké ohromné výhody čítačka má.
Je skladná, ľahká, na rozdiel od tabletov či počítačov neťahá oči (mám nepodsvietený Kindle), môžem s ňou ľahko cestovať, knihy do nej sa dajú stiahnuť i zadarmo alebo len za zlomok bežnej ceny...
Stále sú pre mňa papierové knihy top a ak ma nejaká prečítaná e-kniha zaujme dostatočne, nakoniec si ju rada kúpim aj v pevnej väzbe (ako napríklad Hejno bez ptáku). Ale s myšlienkou e-kníh som sa zžila tak rýchlo a prirodzene, že už ani neviem, čo som proti nim kedysi mala.

K písaniu tohto vstupu ma inšpirovala však posledná skúsenosť, kedy som s knižnou technológiou pokročila na ďalší stupienok. Totiž audioknihu.

Dobre, moja úplne prvá skúsenosť s audioknihou bola ešte v detstve, keď som z kazety počúvala Maťka a Kubka (a mimochodom, bolo to naozaj výborne nahovorené!), ale to teraz vynechajme.

Audioknihy ako také som mala omnoho väčší problém prekusnúť, ako e-knihy. Lebo, pri e-knihách, hoci nedržím v ruke reálnu knihu, stále sa jedná o ten blažený akt čítania. Schúlenia sa do klbka pod dekou s čajíkom, oči behajú po písmenkách a predstavivosť si beží na autopilota. A to audiokniha nemá.

Avšak snažím sa posúvať svoje obzory a tak sa vypočutie audioknihy dostalo i na môj zoznam 101 things. Pomohlo tomu i to, že jeden kamarát doneba vychválil audiohnihu The Martian od Andyho Weira - vraj je to omnoho vtipnejšie ako film a i forma "log entries" viac sedí na audioknihu, ako na klasickú knihu. No a tak som si Marťana stiahla (teda v angličtine), ale dlho-predlho len sedel v priečinku v počítači.

Jeho chvíľa prišla minulý týždeň, keď som sa konečne po (zatiaľ) poslednej štátnici presťahovala naspäť domov na Slovensko. Už som sa strašne tešila na čítanie beletrie (hocičoho, len nie učebníc). No akosi to nešlo: bolo treba vybaľovať, upratovať, prať a strašne moc žehliť...Nebola chvíľa, aby som sa len tak zvalila s knihou v ruke.

A tak som do slúchadiel k žehleniu miesto tradičného classic rocku pustila audioknihu.

Musím povedať, že tomu významne prospel i fakt, že mám tie bezdrôtové slúchadlá, a tak naozaj môžem chodiť hore-dolu po byte a pracovať, a zároveň počúvať.

Veľmi rýchlo som uznala, že nielenže mal kamarát pravdu a The Martian je vtipne podané sci-fi (ja totiž inak sci-fi vôbec nemusím, a keby ma to tak nezabávalo, tak sa na to vykašlem), ale aj samotný koncept audiokníh je vlastne super!

Inak bezduché činnosti, ako nenávidené žehlenie, mi zrazu až tak nevadili, pretože to nebol len stratený čas. Bol to čas, kedy som sa mohla oddať príbehu. V mojom prípade to taktiež výrazne pomohlo precvičiť angličtinu.

Jednú nevýhodu vidím v tom, že môžem audioknihu počúvať naozaj len vtedy, ak robím niečo, na čo nie je potreba sa mentálne príliš sústrediť. Akonáhle som napríklad odpisovala niekomu na skype, musela som knihu zastaviť. Možno by to v slovenčine nebolo tak hrozné, ale na tú angličtinu som sa potrebovala naozaj sústrediť. Druhá vec je, že to naozaj potrebujem počúvať len pri inej činnosti. Pretože sedieť na posteli so slúchadlami na ušiach a pozerať len tak do steny, zamyslene - to vyzerá dosť čudne a každý sa ma pýtal, čo robím :D

Aby som to nejako zhrnula:
i taká stará konzerva ako som ja dokáže uznať užitočnosť moderných technológií. Prečo s tým bojovať? Veď je to tu len a len k nášmu úžitku!

P.S. Klasické knihy aj tak nikdy nevymrú. Na to je nás, bláznov a úchylov, príliš veľa.

Čo je nové, a tak

17. června 2016 v 22:30 | Mery |  Zápisníček
Tak, aby sa vedelo, blog som neopustila, božechráň! Len, ako som dávnejšie písala, bola som dosť vyťažená.

Aktuálny môj status je asi taký, že mám za sebou tri z piatich štátnic a môj lenivý zadok sa nachádza na stáži v Zagrebe.

Psychicky som dosť vyčerpaná a mám za sebou i jedno menšie (alebo až stredne veľké) zrútenie. Samu ma dosť prekvapilo, pretože dlhodobo si zakladám na tom, že som v pohode...ale...asi nie som. No, tak teraz som v Chorvátsku a hoci tu mám zase len pracovať, zatiaľ oddychujem a čerpám nové sily. Budem ich potrebovať, musím vybojovať ešte zvyšné štátnice, a predovšetkým to, čo bude po nich.

Medzičasom som nadviazala spoluprácu s istou organizáciou, pre ktorú budem písať odborne zamerané články. Mala by som sa do toho pustiť ideálne hneď, ale blog má predsa prednosť :) Táto práca ma celkom teší, pretože to bude po prvý raz, čo mi písanie vynesie aj nejaký reálny zárobok. I keď ma mrzí, že o to menej času budem mať na tento blog - na ktorom som ešte stále poriadne nerozbehla tie zverolekárske rubriky! Ale možno, možno sa raz ten čas nájde!

Do Zagrebu som prišla v rámci programu CEEPUS a strávim tu mesiac na fakultnej klinike malých zvierat. Na cestu som sa vydala v utorok a bola to veselá cesta, predovšetkým vďaka tomu, že vlak z Bratislavy do Viedne "odriekli" a ja som sa tak nedostala do Viedne načas. Musela som vyreklamovať lístok v hodnote 94 eur a urýchlene hľadať náhradný spôsob, ako sa sem dostať, a tak som nakoniec šla autobusom z Bratislavy. No ten šiel až po polnoci, takže som pol dňa mala stráviť bezprizorne v Bratislave. Našťastie ma zachránila kamarátka, ktorá tam žije, a prichýlila ma na tých pár hodín.