Čo je nové, a tak

17. června 2016 v 22:30 | Mery |  Zápisníček
Tak, aby sa vedelo, blog som neopustila, božechráň! Len, ako som dávnejšie písala, bola som dosť vyťažená.

Aktuálny môj status je asi taký, že mám za sebou tri z piatich štátnic a môj lenivý zadok sa nachádza na stáži v Zagrebe.

Psychicky som dosť vyčerpaná a mám za sebou i jedno menšie (alebo až stredne veľké) zrútenie. Samu ma dosť prekvapilo, pretože dlhodobo si zakladám na tom, že som v pohode...ale...asi nie som. No, tak teraz som v Chorvátsku a hoci tu mám zase len pracovať, zatiaľ oddychujem a čerpám nové sily. Budem ich potrebovať, musím vybojovať ešte zvyšné štátnice, a predovšetkým to, čo bude po nich.

Medzičasom som nadviazala spoluprácu s istou organizáciou, pre ktorú budem písať odborne zamerané články. Mala by som sa do toho pustiť ideálne hneď, ale blog má predsa prednosť :) Táto práca ma celkom teší, pretože to bude po prvý raz, čo mi písanie vynesie aj nejaký reálny zárobok. I keď ma mrzí, že o to menej času budem mať na tento blog - na ktorom som ešte stále poriadne nerozbehla tie zverolekárske rubriky! Ale možno, možno sa raz ten čas nájde!

Do Zagrebu som prišla v rámci programu CEEPUS a strávim tu mesiac na fakultnej klinike malých zvierat. Na cestu som sa vydala v utorok a bola to veselá cesta, predovšetkým vďaka tomu, že vlak z Bratislavy do Viedne "odriekli" a ja som sa tak nedostala do Viedne načas. Musela som vyreklamovať lístok v hodnote 94 eur a urýchlene hľadať náhradný spôsob, ako sa sem dostať, a tak som nakoniec šla autobusom z Bratislavy. No ten šiel až po polnoci, takže som pol dňa mala stráviť bezprizorne v Bratislave. Našťastie ma zachránila kamarátka, ktorá tam žije, a prichýlila ma na tých pár hodín.



Tu už našťastie prebiehalo všetko bez problémov, od ubytovania až po papierovačky v škole. Haproval len internet, ktorý mám funkčný až od dnešného dňa, ale to vôbec nevadí, aspoň som dočítala knihu a pozrela som si po sto rokoch film.

V škole ma zatiaľ moc neuháňajú, včera som na klinike strávila len tri hodiny, a dnes dokonca len jednu! Zatiaľ som voľný čas využívala na všetky tie vybavovačky, a samozrejme i na nejaké prechádzky po meste, ale je mi tu dosť teplo a prvé poobedie som tu celé prespala. No ale veď mám na to celý mesiac. Do školy idem ale aj zajtra, hoci nemusím (a možno by som ani nemala, keď som si sľúbila, že sa tu rozhodne nebudem prepínať), ale je mi trápne, že som tam skoro vôbec nebola!

Ďalšia vec, ktorá ma tu nesmierne teší, je to, že budúci utorok sa tu koná hudobný festival, na ktorom vystúpi aj moja obľúbená Florence + the Machine - a ja sa tam zatiaľ celkom optimisticky chystám! Neviem síce, prečo dávajú hudobný festival počas pracovného týždňa, no tu našťastie začína práca na klinike až o 9.00 (také niečo by sme potrebovali aj v Brne! Komu sa chce vstávať na 7.30!)

K mestu ako takému sa snáď vrátim v samostatnom článku, nemali by chýbať nejaké krátke postrehy k tunajšiemu životu :-)

Premýšľam, čo mám ešte nové. Posledné mesiace sa intenzívne točili len okolo školy, praxe a učenia sa, tak musím pátrať hlbšie v pamäti, ak si chcem spomenúť na hocičo iné. Podarilo sa mi praxovať na veľmi príjemnej klinike v Brne zameranej na onkológiu, ktorá ma vďaka tomu začala viac zaujímať. Zhodou okolností sa so mnou potom spojila jedna dievčina z rodného mesta s prosbou o radu, má psíka taktiež s onkologickým ochorením. Tak sa im snažím pomáhať, ako sa len dá, i keď vyhliadky nie sú nijako ružové. Ale aj tento prípad ma dosť inšpiroval k tomu, že by práve onkológia mohla byť tým "mojim" oborom...ktovie!

Taktiež som sa intenzívnejšie začala venovať myšlienke postgraduálneho štúdia. A to natoľko, že som absolvovala neoficiálny pohovor (možno skôr len rozhovor) s vedúcim oddelenia. Je to celé ešte príliš otvorené a príliš vzdialené, aby sa dalo niečo tvrdiť naistotu, takže uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Plán je zatiaľ taký, že august strávim na klinike, aby som sa tam viac "zapracovala".

Počas hlbokého štúdia som si ale urobila aj menšie voľno a jeden víkend som aj s Lenkou strávila v Berlíne. Berlín ma ako mesto príliš neoslovil (napríklad Zagreb mi je o dosť sympatickejší), ale ako výlet to bolo fajn. Pozreli sme si historické centrum, navštívili ZOO, Židovské múzeum, Prírodovedecké múzeum (dinosaury!) a tak celkovo.


Posledným hlbokým mimoškolským zážitkom bola masáž, ktorú som absolvovala nedávno. Nejednalo sa ani tak o masáž, šlo o kraniosakrálnu terapiu, s ktorou som mala zatiaľ len teoretické skúsenosti (učili sme sa o nej v rámci jedného kurzu). A prečo to bolo hlbokým zážitkom? Pretože táto skúsenosť mnou hlboko otriasla. Nemám k "alternatívnej" medicíne až tak ďaleko, už dlhšie ma rôzne podobné metódy zaujímajú, ale takáto priama skúsenosť mi chýbala. A keby to sama nezažijem, tak možno nikdy úplne neverím. A ak si niekto stále myslí, že psychika a fyzický stav nie sú prepojené, môže sa strčiť viete kam.
Už 20 rokov žijem s jednou veľmi nepeknou jazvou po operácii. Už 20 rokov je tá jazva veľmi citlivá a NIKTO sa ma na tom mieste nesmie dotknúť. Ani žiaden partner, ani lekár, ani ja sama sa jej priamo nezvyknem dotýkať. No ako sa ukázalo, toto miesto na mojom tele zrejme zadržiava v sebe úplne všetko negatívne. Keď sa ho terapeutka dotkla - len zľahka, vôbec to nebolelo! - začali sa so mnou diať neskutočné veci. Aby som to skrátila. Celý zvyšok terapie som preplakala, a terapeutka vlastne tiež. Na záver mi povedala, že to bol i pre ňu nezvyčajný zážitok. Že toho v sebe strašne moc dusím a je vo mne obrovské napätie. Že to mám dať zo seba von. Že mám plakať. To bola jej hlavná rada: mám plakať, až kým sa nevyplačem zo všetkých tých zlých vecí, čo sa mi kedy stali.

A ja som plakala. A myslím, že by som mala plakať častejšie. Človeku sa tým naozaj uľaví.

Takto pozitívne končím dnešný vstup :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 23. června 2016 v 8:45 | Reagovat

Fascinujuci zazitok s tou jazvou..a psychosomatike verim...skusenost z rodiny...clen rodiny sa dlho, aj napriek prekvapeniu lekarov drzal "presčas" s tazkou chrobou...az kym mu neprezradili, ze je nevyliecitelna. Vzdal sa. O tyzden bol v kome a koniec. Mesiace navyse akoby neexistovali....   inak uzadne aka si rozlietana, z mojho pohladu je tboja skola jedno velke dobrodruzstvo:D

2 BB BB | Web | 24. července 2016 v 11:16 | Reagovat

Wow! Očividne v tvojom živote nie je všetko dokonalé, ale to cestovanie a poznávanie, práca a spolupráca, musí to byť vyčerpávajúce, ale žiješ to, o čom iní len snívajú, lebo na to nemajú napr. odvahu (napr. ja).
Čo sa týka plaču, neviem prečo, ale ja vždy keď plačem, tak sa mi v hlave odohráva taký imaginárny rozhovor so samou sebou. Vždy to začína otázkou, prečo vlastne plačem, prečo nie som silnejšia, veď plač ničomu nepomôže, nič nevyrieši... a na to vždy príde odpoveď, že nie, nevyrieši, ale aspoň sa mi uľaví. .... presne ako píšeš.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama