Zagrebské postrehy a impresie

22. července 2016 v 20:54 | Mery |  Zápisníček
Tento článok vznikal postupne, na lavičkách v početných zagrebských parkoch, perom do zošita. Písala som, čo mi práve udrelo do oka.



Zagrebčanky sa veľmi pekne obliekajú, a to aj tie staršie. Vídam tu omnoho menej módneho pekla, ako v uliciach Brna či na Slovensku, zato omnoho viac sukní a lodičiek. A ja sa tiež prechádzam ulicami v čiernych šifónových šatách, rúž na perách. Je to dobrý pocit.

Je tu veľa zelene a pekných parkov. Sedím v altánku v príjemnom tieni stromov Botanickej záhrady. A tiež kvety!


Na druhú stranu s tým kontrastujú staré budovy, ktoré majú síce peknú architektúru, ale sú často špinavé a zohyzdené sprejermi. Vytvára to zvláštny kontrast.


Zdá sa, akoby tu každý fajčil. A to takmer všade, i na zastávkach. Od toho som si u nás už trochu odvykla.

Ľudia sú však milí a viac bezprostrední. Keď som stála na zastávke bez dáždnika v jemnom mrholení, neznáma pani ku mne ihneď priskočila a ponúkla mi miesto pod jej vlastným, nie príliš veľkým dáždnikom.

Hoci posledné dva roky trvám na myšlienke "nejesť pečivo" (pretože po ňom mávam bolesti brucha), okolnosti ma k tomu občas donútia. Neviem však teraz, či to je tým, že doma ho toľko nevyhľadávam, no tunajšie pečivo je fantastické. Pekárne či pekárničky sú tu na každom rohu a výber je široký, i keď klasický slovenský biely rožok som zatiaľ veru nenašla. (poznámka: neskôr som niečo podobné videla, ale neskúšala som)
Ale tá chuť! Už veľmi dávno sa mi nestalo, aby som si pochutnávala na samotnom chlebe. A i ochutené pečivo, napríklad syrové pirohy, sú tu neuveriteľne jemné a jednoducho vynikajúce. Nórske pečivo mi oproti tomu nášmu príliš nechutilo, no to chorvátske to zatiaľ vyhráva na plnej čiare. Vybavuje sa mi vzdialene i chuť tureckého, mäkkučkého bieleho chlebíka či sezamového simitu, no ani tie sa v tejto chvíli nedajú porovnať.
Zaujímavé je, že mi z chorvátskeho pečiva bolo zle len raz, a to po klasickom bielom chlebe. Zaujímalo by ma, čo konkrétne môjmu žalúdku vadí, keď tmavý chlieb znáša bez problémov.

Na mladých ľuďoch ma celkom prekvapuje fakt, že tu príliš nepočuť modernú populárnu hudbu. Chodby internátu sa ozývajú balkánskymi rytmami a chorvátčinou.


Čo sa týka verejnej dopravy, vďaka bohu za mapu spojení, ktorú som dostala v deň príchodu! Na zastávkach som ani raz nenašla detailnejšie rozpísané nasledujúce zastávky či časy odchodu. Obvykle je tam len smer jazdy a občas elektronická tabuľa ukazujúca najbližšie spojenie. Časy, ktoré ukazuje, sú však podľa mňa maximálne náhodné a riadiť sa tým nedá. A ak zaprší, doprava kolabuje.
Neodporúčala by som riskovať jazdu na čierno. Za dva týždne som stretla viac revízorov, než za šesť rokov v Brne.

Preferovaný dopravný prostriedok je bicykel. A žiaden cyklista nechodí po ceste, ale po chodníku. Väčšinou tam cyklotrasa vyznačená býva, no to nikomu nebráni v tom aby si kráčal či sa viezol po hociktorej časti chodníka. Chvíľami to vyzeralo nebezpečne. No zdá sa, že bicykel je rýchlejší ako električky, ktoré stoja na každom kroku, a to mesto vlastne až tak veľké nie je.


Mesto ako celok na mňa pôsobí veľmi elegantne. Určite je to predovšetkým architektúrou i tým dobrým vkusom tunajších žien (a tiež chorvátski muži vyzerajú dobre), no myslím, že je v tom i niečo viac. Svoju rolu zohráva i to, že Zagreb nie je tak kozmopolitné mesto a nežije tu toľko cudzincov, ako napríklad v Berlíne, a to mu umožňuje zachovať si svojskú atmosféru.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 BB BB | Web | 24. července 2016 v 11:04 | Reagovat

Krásne zápisky - príde mi to ako keby som čítala knihu.=D
V Zágrebe som sa ja vyskytla minulý rok v septembri, keď sme s priateľom a ešte jedným párom (jeho kamaráti) išli na hokej. Bol to veľmi spontánny a krátky výlet, a keď som odchádzala, povedala som si, že sa sem určite ešte musím vrátiť - že vraj by tu mala byť niekde socha spisovateľky Marije Jurič Zagorky a tú som nevidela!!!!
Je to pekné mesto a s tým pečivom plne súhlasím. Celé tie tri dni, čo sme boli najprv v Slovinsku (tam majú tie pekárničky rovnaké) a potom v Chorvátsku v Zagrebe som jedla len pečivo a omielala som, že ak by som tu raz žila, za mesiac by som vážila 120 kíl, lebo by som jedla len pečivo.=D

2 Mery Mery | Web | 24. července 2016 v 14:29 | Reagovat

[1]: Socha Zagorky tam naozaj je, na takej rušnej ulici plnej kaviarničiek, mierne zastrčená za jednou terasou - prvý deň som pri nej sedela asi hodinu a chytala wifi signál, pretože na internáte internet nešiel :D Ale neodfotila som ju, práve kvôli tomu, kde stojí.
A o priberaní z pečiva mi ani nehovor, 120 kíl síce nevážim, no nemám od toho ani ďaleko! Pretože som naozaj jedla len pečivo (a ovocie), keďže som nemala k dispozícii kuchyňu na varenie...

3 Polly Polly | Web | 25. července 2016 v 16:13 | Reagovat

Zagreb som nikdy nenavstivila... ale za tym pecivom by som sla, kedze u mna je to dost casto o kulinarskych zazitkoch pri cestovani..a ta prihoda s tym dazdnikom je strasne mila xD

4 BB BB | Web | 25. července 2016 v 20:23 | Reagovat

[2]: Ja si stále myslím, že som okolo nej šla, len som si ju nevšimla. Nevadí... o dôvod viacej sa tam vrátiť. Napokon z Bratislavy je tam človek za cca 4 hodiny!

Inak súhlas s Polly - tá dáždniková príhoda je milá. Koľkokrát som si ja želala, moknúc na zastávke, aby sa ku mne niekto pristavil a schoval ma pod dáždnik... a koľkokrát som to chcela sama spraviť, ale nesmelosť mi nedovolila. Ale nabudúce už nebudem premýšľať a rovno to spravím - za milšie Slovensko! =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama