Knižná rekapitulácia 7/2016

28. srpna 2016 v 17:35 | Mery |  Knihy
No dobre, dobre, ja viem, mám 28 dní meškanie, a to som ešte ani nedopísala "recenzie" ku všetkým prečítaným knihám...ale mne sa to tu už tak nakopilo, že musím zase časť zverejniť, aby som sa z tej hŕby zápiskov vyhrabala.
Vzdávam sa už asi nadobro predsavzatia, že jedného dňa prečítam všetky knihy, čo mám vo svojej knižnici, pretože to by znamenalo nekupovať stále nové a nové, a to ja nedokážem. Ale aspoň by som si rada udržala tento svoj čitateľský denníček, hoci aj nie úplne pravidelne, pretože je zaujímavé sa k nemu s odstupom zase vrátiť!
No. A tu je opäť dlhočizná nálož knižiek, s ktorými som popíjala víno v júli.



BERNARD MINIER: MRÁZ


MF Dnes - to nemyslíte vážne!

Priznám sa bez mučenia: nemám rada žáner krimi a detektívky. Hoci na rozdiel od sci-fi sa i k nemu občas dostanem, viď minuloročného Nesbo-a a jeho Headhunters, nemám potrebu ho vyhľadávať príliš často. Mráz mi opäť zaslala Paťa a povedala som si - prečo nie, King síce zamrazil príjemne, no chorvátske horúčavy pretrvávajú, môžem skúsiť knihu, ktorá má zimu priamo v názve!
A pri jej čítaní som si opäť potvrdila, prečo krimi vlastne nemám rada:
- hlavný hrdina je osamelý lovec, rozvedený, fajčiar, pije priveľa (či už kávy alebo alkoholu, vyberte si), workoholik, génius, hoci vedením či kolegami trochu nepochopený...
- technické fakty v kriminálkach málokedy zodpovedajú realite (nález DNA zo slín na okne lanovky proste nežeriem, a hlavne nie, že by ju našli tak rýchlo, i keď by tam zrovna nejaká bola, nehovoriac o tom, ako sa mi snažili nahovoriť, že anestéziu koní robia v tiopentale a halotane)
- dej odsýpa, je napínavý, takže knihu prečítate rýchlo, pretože chcete vedieť, čo bude ďalej - no to je jediný dôvod, prečo čítam tak rýchlo, pretože inak ma vývoj postavy nezaujíma (málokedy tam nejaký vôbec je, detektív i na konci ostáva workoholikom, hoci sa na výlete nechá ukecať, aby aspoň na chvíľu nemyslel na prácu)
- tieto knihy ma väčšinou nijako mentálne neobohacujú, čo samozrejme NIE JE podmienka dobrej knihy. Taký Kulhánkov Noční klub tiež nie je zrovna hlboká filozofia, po ktorej prečítaní sa stanete zenmajstrom, a bavil ma neskutočne. Niekedy ide naozaj len o pobavenie. No musí to vedieť aj autor. Ako Nesbo v Headhunters, ktorého som naozaj zhltla ako oddychovku. Problém potom nastane, keď sa vám autor snaží tlačiť do hlavy nejaké moralizovanie nad skazenosťou mládeže a ako za to môžu technológie a médiá a podobne. Sorry, v tomto kontexte to nežeriem.
- Klišé nad klišé: hlavného hrdinu na konci zradí niekto, komu veril, ale prv než hrdinu načisto zabije, hodinu mu rozpráva svoj motív, akurát na to, aby hrdinu prišli zachrániť. PREBOHA, PREČO TOTO STÁLE EXISTUJE!
- prekombinovanosť: konkrétne v tejto knihe mi prišlo, že otvárala príliš mnoho problémov a tém: prečo riešil bezdomovca, smrť koňa, vraždy, sebevraždy, minulosť, psychiatrický ústav (tá dejová linka mi prišla totálne zbytočná) a ešte aj vlastnú dcéru? Áno, väčšinu z toho síce nakoniec spojil tak, aby to dávalo akýsi zmysel, ale....načo? Myslím že bez vraždy bezdomovca (ktorá bola len pozadím, aby sa autor mohol posťažovať na "tú dnešnú mládež") by sme sa NAOZAJ zaobišli.
A seriózne, aby v mestečku veľkom ako to moje rodné, boli takmer všetky ženské znásilnené, a dvadsať rokov sa na to neprišlo?
Jednoducho, v dnešnej dobe by som čakala už nejakú tú invenciu.
Ale možno sa mýlim, ako nefanúšik žánru?
Dodatok: V časopise kníhkupectva Dobrovský som sa dočítala, že Minierov hrdina je pravý opak dnešného prototypu detektíva-alkoholika s psychickými problémami. Naozaj? No, je pravda, že alkoholik nebol, miesto toho pil tú kávu a stále fajčil, ale inak mi prišiel teda hódne stereotypný.
Dodatok 2: Pokračovanie čítať nebudem.
5/10

PAULO COELHO: NEVĚRA


Panebože, za čo ma trestáš.
Toto skoro mohla byť jedna z mála kníh, ktoré nikdy nedočítam.
Coelha tiež asi netreba predstavovať, pravda však je, že toto bolo poprvé, čo som od neho niečo čítala - doteraz som ho úspešne ignorovala, a po tejto skúsenosti si s čistým svedomím môžem povedať, že som i nič neprichádzala a môžem ho ignorovať naďalej.
Nedávno som čítala tipy, ako stíhať čítať viac kníh, a medzi nimi bola aj rada - nečítať knihy, ktoré sa nám nepáčia. Dobrá rada, avšak nedokážem sa jej držať: veď čo ak ma kniha po pár stranách presvedčí?
S touto sa to nestalo a prečítala som to čo najrýchlejšie, len nech to už mám z krku a môžem ju vymazať z Kindlu a urobiť si tak miesto (a čas) na niečo lepšie.
Och, kde vôbec začať? Absolútne prepleskuhodná hlavná hrdinka, ktorej mentálna kríza by na mňa aj zo začiatku mohla celkom pôsobiť, no to by sa nemohla začať správať ako totálna krava. Fakt! Jej rozhodnutia boli nelogické, nevierohodné, nedalo sa s nimi nijako stotožniť, ani ich pochopiť.
A tie životné múdra, čo tam trúsila pomedzi plánovanie nezmyselnej pomsty! To mali byť tie slávne duchaplnosti, kvôli ktorým všetci Coelha uctievajú? Veď to bolo totálne plytké a násilné... A vôbec sa to k rozpoloženiu hrdinky ani nehodilo.
Štylistika mi nesedela taktiež. Jediné pozitívum? Bolo to relatívne krátke.
1/10 (a už nikdy viac)
Dodatok: Nedávno som sa o Coelhovi rozprávala s chalaniskom, ktorý toho od neho prečítal viac. Povedala som mu svoj názor na túto knihu, a hoci sa mi ho nesnažil vyvracať, porozprával mi miesto toho o iných - o Alchymistovi či Záhirovi, a že by som mu možno mala dať ešte jednu šancu, tak možno raz...

JANE AUSTEN: PÝCHA A PREDSUDOK


Klasické "ženské" dielo, na ktoré som sa chystala dlhšiu dobu, ale náhla túžba, že si to musím prečítať hneď a zaraz, ma opanovala až v Zagrebe, a tak som ani nečakala, kým sa dostanem ku kníhkupectvu, a jednoducho som si to uložila do čítačky.
Toto bola na rozdiel od Coelha správna voľba, a tiež dôkaz, že keď na niečo máte aktuálne náladu, tak je to tá pravá chvíľa s tým naozaj začať.
Pýcha a predsudok je viac než len romanca z anglického vidieka, kde gentlemani ešte nevymreli. Na dobu, v ktorej kniha vznikla, musela byť naozaj celkom pokroková. Číta sa aj dnes nesmierne príjemne, nie je vôbec ťažkopádna. Dejovo sa tam vlastne nič moc nestane, slečny si hľadajú manžela, niektoré z nich sú hlúpe husičky (ako Lydia), niektoré len túžia po istote (Charlotta), no Elizabeth je iná. Elizabeth je žena, ktorá má v hlave aj nejaký vlastný mozog, je si vedomá toho, ako sa niektorí jej príbuzní zhadzujú svojim správaním a má celkom bystrý úsudok o druhých ľuďoch. No tento úsudok jej je takmer osudný, keď vopred odsúdi pána Darcyho ako namysleného a arogantného veľkopána.
Pán Darcy je pán Darcy a každá by sme takého chcela, všakže. Bohatý, fešný, a odhodlaný svoju pýchu zmeniť kvôli milovanej žene.
Našťastie aj Eliza má toho mozgu dostatok na to, aby si priznala pochybenie. Happy end mi v tomto prípade nijako nevadí, práve naopak. Musí byť! Niekedy musia byť aj happy endy!
Podľa doslovu je Pýcha a predsudok komédia. Naozaj? Moje gymplácke časy sú naozaj nadobro preč a knihy "súdim" len podľa jednoduchého modelu páči/nepáči, nie som nijaký študovaný literárny kritik a asi v tvorbe Jane Austen nevidím všetky tie hĺbky ako by bolo treba. Napriek tomu si myslím, že šlo o viac než len komédiu. Iste, komické sa môžu zdať charaktery ostatných vidieckych ženštín, no ja som v tom videla určitú psychológiu a aj vývoj hlavných dvoch protagonistov. Nie je v tom síce žiadna výrazná dráma, ako napríklad v Jane Eyrovej, no i tak by som toto dielo neradila medzi komédie. No každopádne, na to, aby som si knihu vychutnala, ju nemusím škatuľkovať, a ani o nej písať rozsiahle a hlboké štúdie.
Nedávno som natrafila na rebríček 25 kníh, ktoré by si mali prečítať ženy do 25 rokov, a Pýcha a predsudok medzi nimi nechýbala. Myslím si, že oprávnene. I po toľkých rokoch od jej vzniku má stále čím osloviť a určite si svoje miesto na poličke mladej ženy zaslúži.
9/10

ANDREJ KISKA: CESTA MANAŽÉRA Z PEKLA


Ako som sa tentoraz dostala k takémuto titulu? Jednoducho: zistila som, že sa z Martinusu dá "zakúpiť" zdarma v elektronickej podobe, a moja pažravosť už prácu dokončila.
Náš pán prezident, predtým než začal prezidentovať, bol známy skrz svoju nadáciu Dobrý anjel, a táto neveľká knižočka pojednáva práve o Kiskovej ceste k jej založeniu, o problémoch, s ktorými sa spočiatku potýkali, ale tiež je pretkaná krátkymi pohľadmi na príbehy ľudí, ktorým pomohli. Je to zároveň akási "príručka" pre podnikateľov s radami, ako pomáhať a ako robiť charitu na Slovensku.
Bolo to zaujímavé čítanie, určite mi minimálne rozšírilo obzory ako o charite a Dobrom anjelovi, tak i o Andrejovi Kiskovi samotnom. S odstupom času vnímam pozitívne aj určité "filozofovanie" a pozitívne myšlienky, ktoré tam autor čitateľovi predkladá, s väčšinou som sa vedela stotožniť, a možno by som si prečítala i ďalšiu knihu od neho, ktorá sa týmito myšlienkami zaoberá viac.
Takže vo výsledku hodnotím veľmi pozitívne.

7/10

STANISLAV HOFEREK: 10 SLOV A OSUDOV



Aj túto - no, ťažko to nazvať knihou - minizbierku mám zdarma z Martinusu. Šlo o taký nápad autora - vyskladať kratučký príbeh, v ktorom by bolo použitých vopred určených 10 slov. Niečo podobné sa robieva na tvorivých písaniach. Výsledné dielka mali z môjho pohľadu rôznu kvalitu, ale oceňujem nápad, minimálne fajn inšpirácia, keď si budem chcieť pocvičiť písanie (ha ha). Hodnotenie tentoraz vynechám.

KURT VONNEGUT: BITÚNOK Č.5


Pamätám si, že sme sa o tejto knihe učili na gymnáziu. Nepamätala som si však, o čom to bolo, ani vlastne nič ďalšie. Ale v poslednej dobe som aktívne na Pintereste brúzdala rôzne "must read" zoznamy a potom som si v počítači triedila svoju e-knižnicu no a keď som zistila, že tam mám mnoho titulov práve z takých zoznamov, nadšene som si naplnila Kindla podobnou "povinnou literatúrou".
No a začala som teda Bitúnkom. A je to teda o vojne. Druhej svetovej. Respektíve inak. Je to o Billym, ktorý (si myslí že) cestuje v čase a tak rôzne preskakuje z jedného okamihu svojho života do druhého (a v medzičase ho unesú mimozemšťania a tak), a samozrejme jeho služba v WWII je dôležitou etapou, ktorá vyvrcholí bombardovaním Drážďan. Takže áno, tematika vojny, ale nie je to...Kurnik. Asi by som mala niekde vykopať učebnice literatúry a naučiť sa vyjadrovať sa.
Zopár kníh som prečítala: Na západe nič nové, či Hlava 22. Bitúnok sa svojou absurditou blíži viac tej Hlave, ale predsa je ten "typ absurdity" iný. Napriek tomu, že dej preskakuje, nijako mi to nevadilo, nestrácala som sa, práveže mi to výborne dokresľovalo, v akom psychickom stave asi musel byť ten úbohý človek.
No neviem: očividne mi písanie o takýchto knihách strašlivo nejde. Ale to nevadí: toto je môj čitateľský denníček. Takže mne stačí keď napíšem: páčilo sa mi to. Vojna je desivá a strašná a tieto knihy by sme mali čítať, navzdory strachu tej manželky autorovho kamoša. A obzvlášť takéto knihy, ktoré tie hrôzy nevykresľujú tak dramaticky, ale svojim pragmatizmom desia snáď ešte viac.
Tak to chodí.

9/10

LEWIS CARROL: ALICA V KRAJINE ZÁZRAKOV


A preto si poďme prečítať rozprávku! Alicu som ako dieťa čítala, ale neskôr človek zistí, že detské verzie rozprávok bývajú dosť často okresané i pozmenené (čo u takých bratov Grimmovcov človek celkom aj chápe) a v dospelosti zistí, že to je v origináli aj trochu inak, ako si pamätá. A ďalší dôvod, prečo čítať rozprávky - koľké z nich poznáme len vďaka filmovým adaptáciam? Netreba snáď hovoriť, že Burtonova verzia s originálom toľko spoločné nemá.

No ale k samotnej Alici: hodnoteniu sa asi aj tentoraz vyhnem, pretože netuším, ako obodovať rozprávku. Spočiatku som si aj myslela, že sa mi toľko absurdít, zmien veľkosti, nelogičností a všetkých tých podivností ani nepáči. Ale potom Škľabka (ktorá sa vlastne, ak si dobre pamätám, ani nijako nevolala, bola to proste "čínska mačka, ktorá mizla") povedala tú svoju legendárnu vetu (We´re all mad here) a všetko bolo zase v poriadku. Najviac ma potešil záver, ktorý si z detských čias naozaj nepamätám: myšlienky Alicinej sestry, ktorá sa zamýšľala nad Alicinou fantáziou.

MARY W. SHELLEY: FRANKENSTEIN


Frankenstein je podobný prípad ako Alica: všetci to poznáme, všetci sme videli aspoň nejakú adaptáciu, ale koľkí sme to naozaj čítali? Ja nie. (Ale ruku na srdce, na to, ako rada čítam a ako knihy zhŕňam, som prekvapivo veľa takých "základných" vecí nečítala)
Inak "insider joke": Jedna postava z Mrázu pochádzala zo Ženevy, kde podľa knihy žila práve na zámku lorda Byrona - na tom istom zámku, kde vlastne Frankenstein vznikol. A neskôr sa hrdinka z Nevery, tiež zo Ženevy, k tomu istému zámočku prechádzala vo svojej melanchólii. Tak som si to vlastne už musela prečítať, keď ma k tomu všetko viedlo.
Dočítanie mi trvalo dlhšie než som predpokladala, ale to bolo zavinené skôr tým, že som sa medzitým vrátila domov na Slovensko a nebol vlastne ani čas. K príbehu snáď netreba dodávať nič, iba ma prekvapilo, že som si to "pamätala" z rôznych tých verzií trochu inak.
Zaujímavé boli teda charaktery a to ako Frankensteina, tak i jeho bezmenného monštra (to, že Frankenstein nie je meno monštra, ale jeho stvoriteľa - vedca (nie doktora...on predsa študoval prírodné vedy a fyziológiu, nie medicínu!), dúfam viete) (aj pre také detaily je dobré si prečítať originál) (už končím so závorkami).
To monštrum je často chápané ako obeť a jeho konanie je brané ako výsledok samoty, strachu a nenávisti ostatných, predovšetkým Frankensteina samotného, a ja do určitej miery súhlasím. Do určitej miery. Avšak to, ako rýchlo svoje ideály a túžbu po láske zavrhol a pustil sa do vraždenia, nenávisti a pomsty, ma predsa len privádza na myšlienku, že to zlo mal v sebe zapustené omnoho hlbšie. Ale možno to tak myslené nebolo. Neviem. Je to každopádne zaujímavá postava, pretože spočiatku sa zdá ako tabula rasa, a okolnosti ho tvorili skôr k tomu dobrému, a práve potom tá pomerne rýchla zmena mne pripadá ako dôkaz toho, že každý - každý má v sebe tú temnú, zlú stránku.
Frankensteina som teda hlboko ľutovala, pretože jeho štúdium i pôvodná motivácia rozhodne zlé neboli. Že potom vplyvom zdesenia zareagoval nešťastne so strachom a zbabelo, sa mu podľa mňa nedá moc vyčítať. A ani tie početné nervové zrútenia.
Na záver neostáva než poďakovať Mary za to, že sa nedala a do tej ich malej ženevskej spoločnosti priniesla svoj temný príbeh, i keď ju každý považoval len za manželku niekoho slávneho.

8/10

PAOLO GIORDANO: ČIERNA A STRIEBORNÁ



No a v závere dnešnej rekapitulácie sa dostávam i ku knižke, ktorá sa nachádza i na úvodnom "zátiší" (a la Instagram), ktoré som originálne nazvala "Čierna a strieborná a červené".
Ako vidno z pre zmenu mojej vlastnej fotky obálky, knižku mám z Martinusu - vyhrala som ju na fejsbuku pri príležitosti besedy s autorom, ktorej som sa bohužiaľ nezúčastnila. Od Giordana mám doma aj jeho slávnu Osamelosť provčísel, ktorá je jednoducho skvelá, a preto sa veľmi teším, že mám doma od neho aj ďalšiu.
Útly, komorný príbeh hovorí o manželstve dvoch mladých ľudí, rodičov, ktorých vzťah a v podstate celý život ovplyvní závažná choroba a neskôr i smrť ich nenahraditeľnej pestúnky a gazdinej A. Je to jedna z tých kníh, kde sa vlastne toho toľko nestane, ani toľko nenahovorí, a predsa to má svoju nekonečnú emocionálnu hĺbku a dostane vás to.
Rozprávačom je muž, ktorý je fyzik, čo samo o sebe poskytuje zaujímavý uhol pohľadu a spôsob, akým udalosti prerozpráva. Nie je to len knižka o vysporiadaní sa s rakovinou a o dopadoch choroby na životy blížnych. Je to tiež kniha o láske, manželstve, a o tom, že nielen ľudia, ale aj vzťahy vedia ochorieť.
8,5/10
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 28. srpna 2016 v 17:58 | Reagovat

nuz, musim povedat, ze na Coelho mame rovnaky nazor... a to som citala ina - Veronika sa rozhodla zomriet. Miestami mi to prislo zaujimave myslienkami, ale neskutocne neosobne podobne, malo uveritelne a hlavnu hrdinku by som prepleskla! niekedy mi to pride, ze Coelho je proste modny... tam to zacina aj konci, ale zasa mozno iba nie som na nejakej vyssej urovni, kde sa da pochopit a precitit xD
...
Alica je pre mna paradoxna kniha... mimoriadne ma inspirovala aj pri vlastnom pisani. Je pre mna fascinujuca a zarovne odpudivo deprimujuca a vsetky postavy su na Alicu take ofucane a nepriatelske, az som si vravela, ze je normalne citit tu pedofiliu skutocnou Alicou ohrdnuteho a zahanbeneho autora xD..
Frankenstain sa mi nepacil. Cakala som vsetko mozne, ale ked sa mi konecne dostlala kniha do ruk, prisla mi vlazna.

2 Polly Polly | Web | 28. srpna 2016 v 17:59 | Reagovat

*neosobne podane...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama