...ale žijem!

28. března 2017 v 0:08 | Mery |  Zápisníček
Blog je super vec. Aj keď ho zanedbávam, občas si len tak, pre srandu králikov, prečítam, čo som robila pred rokom či dvoma. Na toľko vecí človek zabudne.

A tak sa ozývam, opäť hlavne pre dokumentaristické účely - aby som sa o rok mohla zabaviť na tom, čo som písala o svojom začínajúcom sa živote v Prahe.

Takže, žijem v Prahe.


Tento samotný fakt ešte stále trochu spracúvam. Pokaždé, keď idem tramvajou (už nie šalinó) cez most, neviem sa vynadívať na Vltavu a všetky jej mosty a tú stovku rôznych veží a vežičiek po jej brehoch. A pokaždé si poviem: bývam v Prahe, kurva!

Boli časy, kedy by som tvrdila, že v tak veľkom meste ani za svet. A aha, kde som. Ba dokonca spokojná. Pretože to som - spokojná. Aspoň zatiaľ. Aj s mestom, aj s prácou, aj s bytom, ktorý som si naozaj zamilovala. Náš byt je minútku od Vltavy, desať minút od úplneho centra. Má staré parkety, vysoké stropy s reliéfmi a historické priečelie. A napriek tomu, že je do ulice, je tu kľud. Môžete chcieť dokonalejšie bývanie? Samozrejme, moja cesta k nemu bola nadmieru vtipná a postavená na princípe "viac šťastia ako rozumu". Totiž hľadali sme bývanie aj s kamoškou, písali sme na desiatky inzerátov, a nič. Jedno skoré ráno v decembri ma zobudil telefonát: "Čáu, počuj, mám byt, v centre, dvojizbák, netuším ako vyzerá, ani či je zariadený, vlastne neviem ani presnú cenu, ale je voľný, berieme to?" "Jasné."

Ostatne aj prácu som vzala hneď po prvej ponuke, ktorá sa vyskytla. A som za to rada. Myslím síce, že by som vedela nájsť aj lukratívnejšie ponuky, ale boli by tak časovo výhodné? Existuje vôbec nejaká klinika, ktorá by mi ponúkla 7 hodín denne??? Bez nočných? Bez pohotovosti? Ktorá by mi poskytla možnosť radiť sa s kolegami, ale zároveň od začiatku pracovať samostatne, a naučiť sa tak čo najrýchlejšie fungovať? Nehovoriac o tom, že menší kolektív mi plne vyhovuje a myslím, že sme si všetci sadli. A to je snáď najdôležitejšie.

Praha sa mi preto teraz vidí ako skvelé miesto na štart samostatného života.


Ale.

Všetko má svoj háčik, všakže?

Moje ale sa volá Stano a žije v Bratislave.

Predstava, že sa usadím v jednom mieste, kde budem mať konečne všetky veci (nebavilo ma už vždy v Brne prísť na to, že potrebujem niečo, čo mám doma, a naopak), mieste, ktoré bude mojim východiskovým bodom i bodom návratu, mieste, kam sa budem vracať ako "domov", mi spadla ešte skôr, než som sa presťahovala. Napriek tomu, že vzťah na diaľku bol to POSLEDNÉ, čo som chcela - šla som do toho. A neľutujem.
Darí sa nám vidieť sa takmer každý víkend. Pracovný týždeň ubieha veľmi rýchlo, takže to taká hrôza nie je. A ako hovorí Paťa - žiješ v dvoch metropolách, to je predsa sen, nie?
Je to, samozrejme, únavné. A ako som minule, sediac v aute z Bratislavy do Púchova, poznamenala - chcela som mať jedno "doma" a nependlovať medzi dvoma miestami, a miesto toho pendulujem medzi miestami tromi a domov nikde.
Ale Stano je múdry muž. A povedal mi, že naopak, mám domovy tri.

A to už sa oplatí, nie?

Nuž, a tak som k tej Bratislave začala pristupovať ako k tretiemu domovu. So všetkým, čo k tomu patrí. Pomaly a nenápadne upratujem upravujem chlapské dúpä na obydlie vhodné pre jemnú dámu :D (minule som dokonca zreštaurovala toaletu).
A rovnako pomaly a nenápadne sa mení aj môj postoj k tomuto mestu. Veľkú rolu v tom zohráva fakt, že do Bratislavy chodím nie preto, že musím (ako v tom septembri), ale preto, že chcem, preto, že tam je niekto, koho mám rada. Tak aj to samotné mesto mi začína zaliezať pod kožu. Bratislava má svoje pekné miesta a svoje čaro. Nedá sa to porovnávať s mojou eufóriou z pražských mostov, ale zmena z "V Bratislave by som NIKDY nebývala, ani za svet!" na "Ktovie kde skončím, Bratislava by nemusela byť až tak zlá možnosť" tam už badateľná je.

Vtipné, ako sa veci (a ľudia) menia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 4. dubna 2017 v 20:44 | Reagovat

:)) ja keď som začínala randiť s tým mojim Nitrančanom, tak sme sa videli raz do týždňa...viem, že je to viac ako ty a Stanko (predpokladám), ale spomínam si na to ako som celý týždeň nedočkavo čakala na to, ako večer v piatok dorazí ON a užívala si každú chvíľku, pretože v nedeľu večer, či v pondelok pred piatou ráno ide preč do práce...bolo to skrátka neodolateľné korenie nášho začínajúceho vzťahu, to sústavné čakanie a potom tešenie sa a srdcervúce lúčenie :D ... Takže možno aj tak trochu som za vzťah na diaľku ... len chápem, že to máš ťažšie.
A kedysi som snívala, resp. plánovala žiť v Prahe :) musí to byť ozaj fajn.

2 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 27. května 2017 v 15:48 | Reagovat

To sú tie životné zmeny. Jeden nikdy nevie kde skončí o rok...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama